štvrtok 15. októbra 2015

Žena na vojnovom ťažení, 1645

Armády počas tridsaťročnej vojny sprevádzali tiež ženy a to v rôznych podobách. Z nich azda najpočetnejšiu skupinu tvorili manželky alebo družky vojakov, nasledujúce svojich partnerov neraz i so zvyškom rodiny a všetkým majetkom, ktorý dokázali uniesť. Ich život počas ťaženia nebol o nič jednoduchší ako život vojakov, ženy čelili prakticky všetkým strastiam ako aj muži a hlad, vyčerpanie či chlad boli bežnou súčasťou ich životov a pravdepodobne si medzi mnohými z nich vybrali krutú daň. 

Jednou z takých žien mohla byť aj Barbora Mathaus, prostá mladá žena, luteránka z Košíc. Život v rodine prísneho otca, mestského lekára jej pripadal málo zaujímavý, a tak keď sa jej cesty skrížili s cestami Olaffa, dlho neváhala. S odstupom času možno o svojom rozhodnutí pochybuje, avšak šanca na návrat k životu riadnej ženy je príliš malá a jej neostáva nič iné ako zdieľať útrapy s ďalšími jej podobnými ženami, ktoré robia z táborov príjemnejšie miesto a životy vojakov znesiteľnejšie.

pondelok 10. augusta 2015

Poľné tábory, stručný úvod do problematiky

"Tu strávili sme celú noc. Pohodlia mnoho sme pre silný dážď nemali. Jedli sme ovocie, no len tí, čo naň dosiahli, nápojom naším bola voda, posteľou zem, baldachýnom oblaky. Avšak vyťali sme kry a koly, rozbili brány a zapálili poriadne ohne."

Sgt. Nehemiah Wharton, Denzil Holles´ regiment, Worcester, 1642

Pokiaľ to bolo možné, vojsko počas ťaženia tábory nestavalo, ale kvartýrovalo v mestách, dedinách alebo iných osídlených lokalitách. Kvartýry boli prideľované dôstojníkmi zvanými Quarter-masters a ich pomocníkmi , ktorí jazdili napred a v predstihu zabezpečovali nevyhnutné opatrenia pred príchodom samotného vojska. Dôstojníci si zaberali, resp. im bol prideľovaný nocľah adekvátny ich hodnosti, zvyčajne pôsobili ako "hostia" v obydliach miestnej šľachty, statkoch majetnejších vrstiev či hostincoch. Naproti tomu bežným vojakom bolo poskytované ubytovanie v domoch nižších vrstiev, povinnosťou domáceho bolo tiež zabezpečiť vojakom stravu. Často ako improvizované kasárne (barracks, pravdepodobne zo španielskeho barracas, prístreškov z dreva, brán, dverí, okeníc a podobne, budovaných španielskymi vojakmi vo Flandroch) slúžili verejné budovy ako radnica či kostol, zvyčajne sa nepohrdlo ani stodolou či kôlňou a občas museli siahnuť vojaci aj po menej prijateľných možnostiach ubytovania:

"...kde bol kvartýr neznesiteľný natoľko, že mnohí z našich kapitánov nedokázali si nájsť nocľah,  vojaci boli vďační i za chlievy a koľkí len mohli, kvartýrovali v kostole..."

piatok 7. augusta 2015

Dary jsme vám kamarádičkové dali...

Nedávna "takmer rodinná návšteva" okrem kopy zážitkov a nekonečných debát tiež obohatila moju reenactorskú výbavu, tentoraz dielom, ktoré nepochybne povýši úroveň stolovania priam do nebeských výšin!



streda 27. mája 2015

Piknik v tráve

Pôvodné plány na víkend pred šelmberským remeselným festivalom síce zapadli prachom, avšak ani plán náhradný nebol celkom márny. Obzvlášť v príjemnej a komornej košicko-pražskej atmosfére a za slnečného počasia sa nedalo inak ako vyraziť do prírody, posedieť si v zelenej tráve, čo-to chutného pojesť a zľahka si zašportovať.

Niet nad to posedieť a porozprávať sa s ľuďmi, s ktorými sa bežne človek stretnúť nemôže, podeliť sa s nimi o svoje radosti i starosti a jednoducho nechať deň len tak plynúť.


Krajčírska dielňa na Šelmberku

Keď sme sa vlani popri varení na Šelmberku s Baškou smiali, že o rok dôjdeme robiť krajčírov na Festival historických remesiel, vlastne sme to až tak celkom vážne nemysleli. Ale ako to už chodí, Aleš s Alistairom na tento rozhovor nezabudli, slovo dalo slovo a naša remeselná premiéra pred širokou verejnosťou bola na svete. Vďaka množstvu divákov, ktorí aj napriek nie práve najistejšiemu počasiu dorazili, sme síce nič z plánovaných vecí dokončiť nedokázali, ale rozhodne nemožno povedať, že by sme si tento víkend neužili. Videli sme veci nevídané, prežili veci dosiaľ neprežité. 

Akurát ako tak premýšľam, po tomto víkende už vlastne asi neutajíme náš rozpracovaný "umelecký zámer", ako túto krajčírsku dielňu z prelomu 16.-17. storočia môžeme nazvať. Samozrejme, plánujeme s Baškou v tejto oblasti o novinkách priebežne informovať...;)

Pozn. pod čiarou: Ďakujeme všetkým, ktorí nám s touto premiérou pomohli, bez ich pomoci by to skutočne nešlo.

                           



K článku boli s láskavým dovolením použitím fotografie Kláry Posekanej a Páva. Rozhodne viac ich možno nájsť v ich albumoch na FB:


štvrtok 23. apríla 2015

Aká diera, taká záplata

Po čase opäť trochu dlhší text, ktorý s trochou šťastia odpovie na niektoré položené či nepoložené otázky týkajúce sa množstva a stavu mojich odevných súčiastok. Bolo mi nedávno vytýkané, nie po prvýkrát, že môj odev nie je na pohľad uveriteľný, pretože som na fotografiách príliš čistý a nažehlený, že mám odevy šité presne na mieru. Po debatách s kolegami, ktoré sme následne na túto tému viedli, som došiel (sme došli) k záveru, že článok na tému opotrebovania a trvácnosti odevu by nemusel byť tak celkom márny. 

Nejde samozrejme o žiadnu štúdiu založenú na serióznom výskume, ale len o pár postrehov z praxe. A na záver možno pridám tiež nejaké to morálne posolstvo...;)

Článok by som si dovolil zahájiť stručným (rozhodne však nie kompletným) zoznamom "poškodení" svojich odevov používaných v časovom úseku necelých troch rokov. Tieto odevy boli vyrábané s trochou tolerancie už pomerne presne podľa dochovaných výrobných postupov, samozrejme vždy len podľa tých poznatkov, ktorými som v danom období disponoval ja alebo kolegovia, ktorí mi s výrobou pomáhali, a to v akejkoľvek podobe.

Nuž teda, ideme na to. Prajem vám príjemnú zábavu.

Nová, avšak už pomerne známa fotografia, na ktorej figurujem ako mušketier švédskej armády v roku 1645. Za zmienku stojí určite kabát (angl. soldiers coat), ktorý som dostal darom pred dobýjaním Brna v auguste 2014. Kabát bol ušitý ako jeden z pripravovanej série "švédskych uniforiem" na spôsob fasovaného kusu odevu počiatku ťaženia. Je ušitý z menej kvalitnej modrej vlny, podšívka je z nebieleného ľanu, obe látky vo výsledku tvoria "typicky švédsku" modro-žltú kombináciu. Obzvlášť podstatná informácia je, že tento konkrétny kabát je rovnakej veľkosti rovnako ako ďalšie z tejto zásielky pre regiment. Jednotný strih pre tieto kabáty je navrhnutý na postavu 185/90 a jedinými individuálnymi úpravami sú našitie gombíkov či prehnutie rukávu. Vďaka tomu vznikla kontrastná manžeta ku zvyšku kabátu. Napriek svojej veľkosti kabát celkom dobre sedí aj na mojej postave za predpokladu, že je oblečený ako vrchná vrstva a zároveň ochrana vrstiev odevu pod ním, v prípade vynechania niektorej z vrstiev je už na prvý pohľad zrejmý kontrast medzi veľkosťou kabátu a postavy. Kabát napriek tomu, že za sebou dosiaľ nemá veľa akcií, nesie isté známky opotrebovania, predovšetkým je možné rozoznať stopy po streľbe ako zvyšky čierneho prachu na manžetách či spáleniny na miestach, ktoré prichádzajú do kontaktu s dútnákom či ďalšími strelcami. 

Staršia fotografia z roku 2012. Na tejto mám na sebe pôvodne bratov doublet, keďže v tom období sme obaja z tých svojich trochu vyrástli. Hoci v ramenách mi tento doublet sedí pomerne dobre, z prehnutých rukávov a "nízkeho pásu" je pomerne jasné určiť, že doublet nie je šitý pôvodne na moju postavu. Pre lepšiu predstavu, v tom čase boli bratove parametre 185/80. Napriek tomu som v tomto doublete odslúžil pomerne dlhý čas, viac-menej až kým som nezačal pracovať na prototype doubletu 1645. Aj potom bol príležitostne používaný ďalšími ľuďmi, dnes visí za zásluhy na vešiaku a s ním všetky znaky používania mušketierom. I napriek nedokonalej konštrukcii je možné ho v podstate kedykoľvek nasadiť opäť do akcie.

Opäť rok 2012 a fotografia, ktorá pochádza z komorného "tridsiatkového vandru", na ktorom dostalo naše vybavenie poriadne zabrať. 30 kilometrov za dva dni, niektorí v úlohách vojakov, iní ako sedliaci-utečenci. Okrem vyššie spomínaného nesediaceho doubletu je vidieť improvizované riešenie podväzkov, kde pančuchy sú uchytené kúskami dútnaku. Inak stojí za zmienku ako "vojenské riešenie" kord zavesený pod snapsackom na chrbte po tom, čo v pomerne náročnom teréne klasické zavesenie bolo skôr na obtiaž a využitie kordu minimálne. Všetko náhradné oblečenie spolu s potrebným vybavením bolo zabalené v snapsacku.

Rok 2013 a testovanie odevu vz. 1645 počas zimného táborenia na Šarišskom hrade. Okrem jasne viditeľného "slovenského problému" na pravej nohavici (pôvodne Alistairov termín zavedený pre spôsob zošitia podšívky so zvrškom, v tomto čase ešte pred úpravou) je vidieť opäť improvizované riešenie podväzkov. Tentoraz ako náhrada poslúžili na lucetke pletené šnúrky slúžiace pôvodne na spojenie doubletu s nohavicami. V tomto období sme informácie o vojenských kabátoch iba spracovávali, preto som používal civilnú verziu vlneného kabátu. Dnes má tento kabát nového majiteľa, bol nahradený práve švédskym kabátom. V prípade, že pôsobím ako dôstojník, ako zvrchník používam pred niekoľkými rokmi vyrobený kazak (ušitý podľa strihu z knihy Norah Waugh, ako vrchná látka je použitá vlna vysokej gramáže tkaná do vzoru rybej kosti, kazak je príležitostne používaný aj ako psí pelech).

Opäť záber zo zimného Šarišského hradu, hoci tentoraz je foto skôr ilustračná, keďže pančucha na nej nie je moja. Čo samozrejme nič nemení na fakte, že moje pomerne často vyzerajú podobne, rovnako tak prechádzajú často opravami. I napriek starostlivosti o ne ide jednoznačne o spotrebný materiál, za posledných 5 rokov som v použiteľnom stave udržiaval 5 párov šitých vlnených pančúch tak, aby som na každej akcii disponoval vždy dvoma pármi zo zrejmých praktických dôvodov. Od tejto zimy skúšam opäť dva páry, tentoraz pančúch z pleteniny. Ako som spomínal v niektorom zo starších článkov, tieto majú v porovnaní so šitými pančuchami lepšie tepelné vlastnosti a tiež na nohách lepšie sedia, naproti tomu majú šité pančuchy lepšiu odolnosť voči mechanickému poškodeniu. Podľa všetkého sú pre bežného mušketiera pleteninové pančuchy skôr vzácnou výstrojnou súčiastkou.  

Rok 2013 a poriadne mokrá akcia pri zámku v Liblicích. Predpokladám, že táto fotografia nepotrebuje rozsiahly komentár, jedna zo záplat na košeli a povrázok namiesto opasku hovoria za všetko. 

Záplat mám na svojich odevoch viacero, okrem tých na košeliach sú nejaké na šitých pančuchách, jedna je napríklad na trunkhose (čierne široké nohavice šité na počiatok konfliktu, je ich vidieť na fotografiách s červeným doubletom vyššie), jedna čoskoro pribudne na hnedých nohaviciach (na fotografii vpravo), keď bude prekrývať jednu z viacerých dier prepálených dútnakom. Diery vo vreckách na nohaviciach väčšinou sú už tiež zašité. Detaily ako odtrhnuté a späť našité gombíky stoja tiež za zmienku, keďže na fotografiách tieto veci bežne nevidieť. Na rozdiel od červenej vlnenej stuhy v jednej z topánok namiesto koženého remienku na zaväzovanie.

Nejaké diery je tiež možno nájsť aj v klobúku. Pôvodne jedna "bojová" bola doplnená o ďalšiu, vďaka čomu som získal skvelý odkladací priestor na fajočku (a kytičku pre šťastie od svojej milej), odkukaný z obrazov holandských majstrov. Vzhľadom k tomu, že ľavá spustená časť striešky klobúka zvyčajne kryje moju tvár pred výšľahmi z panvičiek spolubojovníkov, je táto pokrytá kopou malých spálenin či dokonca prepálenín od pušného prachu a kúskov lietajúceho dútnaku. Rovnako tak sa o klobúk nijako zvlášť nestarám a príliš často ho prevážam vnútri batohu. Vďaka tomu klobúk postupne mäkne a stráca tak svoj pôvodný tvar, naproti tomu však pomaly získava podobu klobúkov z obrazov .

Ako ste mali možnosť vidieť, moje odevy toho zvyknú mať za sebou celkom dosť a to aj v prípade, že nie sú, resp. neboli používané v príliš dlhom období. Ich "časté" obmieňanie má v podstate len jeden dôvod a tým je získavanie nových poznatkov. V poslednom čase sa nové informácie o konštrukcii odevov objavujú pomerne často, rovnako tak vďaka kontaktu "so svetom" je možné výsledky vlastnej práce porovnávať omnoho jednoduchšie ako pred niekoľkými rokmi, a tak odhaľovať chyby, o ktorých sa počas výroby toho ktorého kusu odevu nevedelo. A to logicky samozrejme vedie k tomu, aby tieto nové poznatky boli aplikované na ďalšie výrobky a podoba týchto sa tak opäť o čosi viac priblížila svojím spracovaním historickej predlohe. V skratke, čo stačilo v roku 2012, dnes už väčšinou jednoducho nestačí.

Samozrejme, tento fakt sa netýka len výrobných postupov, ale i ďalšej problematiky odievania. Napríklad v roku 2012 sme o existencii soldiers coat len tušili, resp. podobnú odevnú súčiastku len predpokladali. Ešte v roku 2014 som sám osobne nebol schopný identifikovať na obrazoch napríklad waistcoat, o jeho konštrukcii, pôvode, využiteľnosti a ďalších faktoch som nemal absolútne žiadne vedomosti. Akonáhle "kolieska do seba zapadli" okrem iného i vďaka novej dostupnej literatúre, nebol až taký problém tieto kusy vyrobiť, aspoň čiastočne ich vyskúšať v praxi a na ich existenciu upozorniť. A to aj za cenu toho, že dané kusy ešte žiaria novotou a nespĺňajú predstavy o podobe vojakov počas ťaženia. Oproti tomu sú však staršie kusy z výbavy odstraňované, sú nahrádzané novými a dopĺňané chýbajúcimi tak, aby vytvorili kompletný odev popisovaný v dobových záznamoch.

Faktom však ostáva, že nech je predstava o zúboženosti týchto vojakov akákoľvek, môj osobný názor je, že táto predstava je predsa len trochu preceňovaná. Hoci obľúbená a "divácky vďačná", slúži najmä ako ospravedlnenie nekvalitných odevov u veľkej skupiny reenactorov (prosím, použite termín, aký vám najviac vyhovuje).

Áno, môžeme tvrdiť, že nie všetci mali odev šitý na mieru a podľa poslednej módy. Ale! Nemôžeme si dovoliť tvrdiť, že nesprávnym postupom ušité súčiastky alebo nesprávne použité vrstvenie odevu je totožné s odevom nie ušitým na mieru. Rovnako tak tvrdenie o opotrebovaní odevu neobstojí v prípade, ak odev nie je vytvorený správne. Práve naopak, za predpokladu, že je odev vytvorený správne (resp. správne vzhľadom na aktuálne možnosti a znalosti) a z kvalitného materiálu, ktorý nie je rozhodne problém zabezpečiť, vydrží celkovo väčšiu záťaž, a teda dlhšie a v lepšom stave bez toho, aby znaky opotrebovania boli na prvý pohľad viditeľné. A toto tvrdím ako človek, ktorý odevy nielen spoluvyrába, ale ich aj pomerne hojne používa (alebo požičiava na používanie inými) počas všetkých ročných období a na rôznych typoch akcií od zábavy cez prácu, bitky až po niekoľkodňové pochody.

Samozrejme, nemôžeme porovnávať vyťaženie na našich akciách s vyťažením odevov vojakov v 17. storočí. V lepšom prípade strávime v našich maximálne niekoľko dní, oproti tomu vojaci svoje veci nosili neraz doslova do rozpadnutia. A aj práve snaha o predĺženie životnosti musela logicky viesť v prípade našich predkov k opravám a starostlivosti o odev. Je jednoduchšie zašiť malú dieru ako veľkú, je jednoduchšie si upraviť odev tak, aby sedel, ako sa vláčiť denne niekoľko kilometrov v odeve o niekoľko čísel väčšom, pracovať v ňom a efektívne si plniť svoje prípadné bojové úlohy. Toto sú veci, ktorých si musel byť človek, pre ktorého bola "vojna" remeslom, vedomý a podľa toho by sa zariadil. Cena práce v tomto období bola v porovnaní s tou dnešnou malá, a tak úpravy odevu nemuseli byť ani pre obyčajného vojaka nedostupné. Rovnako tak určite naši predkovia len ťažko chodili oblečení ako žobráci v prípade, že mali inú možnosť. 

Áno, sú dostupné obrazy a rytiny s ťažením a bojmi zúboženými vojakmi a nie je ich málo. Avšak málo nie je ani obrazov a rytín s vojakmi v odevoch v stave dobrom. Nesmieme však zabúdať na fakt, že i keď je dobová obrazová dokumentácia pri našom hľadaní často jediným prameňom, o ktorý je možné sa oprieť, musíme k jeho používaniu pristupovať kriticky. Často totiž nepoznáme, za akým účelom bol ten ktorý obraz vytvorený. Napríklad ak má obraz alebo rytina dokumentovať hrôzy vojny a mizériu vojenského života, je logické, že na takom obraze budú lepšie pôsobiť vojaci odetí v otrhaných handrách ako vojaci v oblečení zachovalom či práve nafasovanom. Skrátka, takýto obraz nemusí vždy o reálnom stave vojska presne vypovedať.  

Z tohto vyplýva okrem iného i to, že odev sa opotrebovával postupne, rovnako ako je to aj v súčasnosti. Čo je dnes staré, včera muselo byť nové, naopak to nefungovalo a nefunguje ani teraz. Nazdávam sa, že je rozhodne rozumnejšie vytvoriť nový odev, vypracovaný čo najviac v súlade s dnešnými dostupnými informáciami a tento postupom času prirodzenou cestou opotrebovať a neskôr prípadné poškodenia opravovať, ako vytvárať "nové staré veci". Konštrukčne a k stvárňovanej historickej postave vhodný odev obstojí pred kritikmi počas niekoľkých rokov, počas ktorých sa môže jeho podoba priblížiť tak veľmi žiadanému "looku" vojaka uprostred ťaženia. Dokonca trvám na tom, že šitie "nových starých vecí" alebo tiež šitie nesprávnych kusov je nezmyselná strata času, energie i financií a následné ospravedlňovanie týchto nedostatkov je klamanie nielen divákovi, ale predovšetkým samému sebe. 

A klamať sa predsa nemá, ako nás naučili naše mamy...;)

nedeľa 19. apríla 2015

Krátky príbeh o tom, ako Olaffa potešili...

Nie je treba veľa slov... Baška s veľkou Alistairovou pomocou ma skutočne potešila... Príjemne... A prekvapila... Veľmi hodnotný darček, ktorý bude musieť počkať na svoju premiéru...;)



No a teraz k tomu potrebujem poriadny opasok, ten súčasný sa k tejto nádhere jednoducho nie a nie hodiť...

Ďakujem obom zainteresovaným!

piatok 3. apríla 2015

Mušketier regimentu Gen. Mortaigne, 1645

Do sezóny 2015 som naskočil vo februári zimným táborením na Šariši a marcovou pripomienkou bitky pri Jankove v sčasti vynovenom vybavení. V podstate len doplnenom o niekoľko súčiastok ako pleteninové pančuchy či waistcoat, o ktorom sa viac môžete dozvedieť aj priamo na tomto blogu. Tieto novinky buď doplnili, alebo nahradili už opotrebované a nie celkom funkčné kusy. Zároveň tak prešli testovaním ešte pred samotnou sezónou, keďže so žiadnou z nich som dosiaľ nemal osobné skúsenosti. Výsledok? Povedzme, že investície všetkého druhu sa oplatili.

Postava Olaffa Kühnemanna tak pomaličky naberá svoju ďalšiu "definitívnu" podobu. Raz darmo, roky v švédskych službách sú to lepšie, čo ho počas jeho vojenskej kariéry stretlo. A keďže práve mieri so svojím čerstvo zásobeným a vybaveným regimentom do Čiech, je to na ňom vidieť. Stále pomerne oddýchnutý, s dostatkom oblečenia v zatiaľ dobrom stave, vo vreckách ukrýva dokonca niekoľko mincí rôznej hodnoty.

Napriek tomu so sebou nenesie nič, čo by ho počas presunu výrazne obmedzovalo alebo ťažilo. Po vreckách a v snapsacku má ukrytých niekoľko kusov náhradného oblečenia, trochu jedla a pár predmetov dennej potreby, bez ktorých by si neporadil.

Na zábere vpravo je Olaff zachytený v modro-žltom kabáte, spomínanom v súvislosti s príslušníkmi švédskej armády, ktorý v tomto období funguje ako uniforma. Je vyrobený z modrého vlneného súkna podradnej kvality a podšitého nebieleným ľanom tak, aby náklady na jeho výrobu boli čo najnižšie. Fasovaný, na rozmernejšiu postavu šitý kabát má oblečený na ostatných vrstvách odevu tak, aby fungoval ako ďalšia vrstva a zároveň aby chránil odev pod ním pred poškodením. Takto by mohol byť Olaff vystrojený v bitke pri Jankove, kde jeho regiment bude stáť v strede švédskej zostavy a opakovane útočiť na postavenie nepriateľa.

Vľavo je možné vidieť Olaffa na hliadke v niekoľkodňovom tábore počas presunu jeho regimentu k Jankovu. Je vystrojený tak, aby bol schopný plniť povinnosti počas strážnej služby v chladnom počasí. Dve košele, waistcoat a doublet tvoria dostatočnú tepelnú ochranu, v prípade potreby môže siahnuť ešte po kabáte. V stave krajnej núdze by použil akúkoľvek ďalšiu dostupnú vrstvu, ktorá by ho ochránila pred chladom a zároveň nebránila výkonu služby. Nohy sú pred zimou chránené dvoma pármi pleteninových pančúch, ktorých zisk je pre obyčajného mušketiera čosi ako malý zázrak.

Olaffovi sa v poslednom čase konečne opäť raz darí, no na budúcnosť však zbytočne nemyslí. Za roky služby sa naučil, že situácia sa môže zmeniť k horšiemu zo dňa na deň, a tak si toto obdobie hojnosti spokojne vychutnáva.

pondelok 2. marca 2015

Stratená hliadka - zimné táborenie na Šarišskom hrade



"Ráno i večer se vší bedlivostí zimy se varujte a toho nejvíce hleďte, abyste sobě hlavy, krku a noh nenastudili. Jest také v zimě dobré spěšně a rychle choditi, někdy běhati a zápasiti. 

Cvičení těla tolikéž jest tehdáž užitečné, jako i mírné a slušné požívaní milosti ženské žádné škody tělům nepřináší. 

A poněvádž pak zima jest studená a vlhká, napomenutí se odtud máme, abychom se v živote našem k odporným (to jest opačným) věcem, totiž k teplým a suchým nachylovali. Nebo v zimě flegma se rozmnožuje a roste." 

(O zachováni dobrého zdraví, 16.-17.stor., kapitola " O Zimě")


Je za nami ďalšie zimné táborenie, už druhé na Šarišskom hrade, za čo panuje obrovská vďaka Martinovi Sárossymu za poskytnutie potrebného zázemia. Ako naposledy, i tentoraz sme sa rozhodli predstavovať malú vojenskú rodinu v situácii, keď sú jej členovia na istý čas odkázaní sami na seba.

Vzhľadom k tomu, že predošlé akcie sa nám podarilo pomerne slušne zdokumentovať a výstupy z nich sú na webe voľne dostupné, nemá zmysel opakovať zistenia už raz zverejnené. Preto tento krátky článok slúži skôr len na doplnenie predošlých informácií a je zameraný len na to málo postrehov, ktoré sme po predošlých podujatiach nemohli, resp. nedokázali prezentovať.

A čo sa nám teda tentoraz plánovane alebo neplánovane nakoniec podarilo (alebo "podarilo", to samozrejme záleží na uhle pohľadu)?

 1. porovnať v praxi rýchlosť vojska a trénu

Vojsko predstavovali traja mušketieri s výzbrojou a osobným vybavením (oblečenie, strava, predmety dennej potreby), trén tri dievčence nesúce okrem osobnej výbavy tiež vybavenie a suroviny na spoločné varenie, časť z tohto bola naložená na saniach. Trasa presunu bola dlhá cca 1500 metrov, viedla čiastočne zľadovatelou, čiastočne kašovitým snehom pokrytou poľnou cestou s miernym, občas väčším stúpaním. Kým mušketieri aj v ťažkom teréne boli schopní pomalého, ale plynulého pohybu, trén často menil tempo, či sa úplne zastavoval kvôli riešeniu technických problémov so saňami (v mokrom snehu kládli veľký odpor, na zľadovatelom povrchu sa dievčatá nedokázali dostatočne zaprieť, situáciu komplikoval aj ďalší voľne nesený náklad). Podobné problémy si dovolím predpokladať aj v prípade malého povozu, ak nebude využité žiadne ťažné zviera, tiež v prípade veľkého vozu ťahaného napr. koňmi. Faktom je, že do cieľa dorazili mušketieri s náskokom cca 700 metrov.

2. kvartýrovanie vojska podľa možností adekvátnym spôsobom

"Klasické" ubytovanie v stanoch, ako je v reenactmente zaužívané, sme tentoraz nahradili ubytovaním pre zimné kvartýrovanie vhodnejším. Po kozách chovaných ešte nedávno na Šarišskom hrade ostal prázdny malý chliev. Vypratanie zvyškov starej podstielky a nahradenie novou dostupnou slamou bola pomerne rýchla záležitosť. V jednoduchej drevenej stavbe s rozmerom približne zvyčajnej obývacej izby sme prespávali šiesti aj s vybavením. Aj napriek nedostatočnému tesneniu budovy a s absenciou akéhokoľvek tepelného zdroja sme spali v tepelnom komforte neporovnateľne väčšom, než akú je schopný poskytnúť akýkoľvek bežný vojenský plátený stan. Dostatočná izolácia od chladnej zeme, dokonalé závetrie a ľudské teplo (v prípade väčšieho domáceho zvieraťa v tej istej miestnosti sa teplo pravdepodobne ešte o "trochu" zvýši) poskytli podmienky, v ktorých by sme boli schopní prespávať pokojne aj dlhší čas, rovnako ako naši predkovia.

3. nové výstrojné súčiastky 

Pred nejakým časom som práve na tomto blogu predstavil strednú, hrejivú vrstvu, ktorú zastupuje waistcoat. Zimné táborenie bolo tým pravým testom, skúšali sme rovno dva kusy. Výsledok sa ukázal viac ako uspokojivý. Počas teplejších hodín dňa či pri práci sme si vystačili s waistcoatom ako vrchnou vrstvou, vďaka nemu po väčšinu dňa stačilo nosiť doublety rozponuté a zvrchníky sme používali len v momentoch s najnižšími dennými teplotami. Rovnako tak spojenie dvoch košieľ a waistcoatu sa ukázalo ako dostatočný odev na noc. Obrovským plusom je tiež jeho pohodlnosť, vychádzajúca z jednoduchosti strihu.


Po dlhšom čase sme sa opäť "vrátili" tiež k pančuchám pleteným z ovčej vlny, tentoraz prírodne farbenej. Pre naše územie síce trochu netradičná záležitosť (viac čoskoro v Alistairovom článku o problematike pančúch v "našej" dobe), avšak s obzvlášť vysokým hrejivým faktorom a vysokou absorpčnou schopnosťou, výsledkom ktorých nenastala žiadna potreba výmeny pančúch alebo pridanie ďalšieho páru. Ich nevýhodou v porovnaní so šitými pančuchami je pomerne nízka odolnosť voči mechanickému poškodeniu a vyššia náročnosť výrobného procesu. Spolu s pletenými pančuchami sme si s pozitívnym výsledkom vyskúšali aj niekoľko kusov tzv. knitted hats, rovnako z farbenej ovčej vlny.

Trochu nečakane sme dostali možnosť overiť si aj trochu netradičné využitie ženských sukní. Spôsob oblečenia sukne ako ďalšej hrejivej vrstvy na hornej časti tela zdokumentovaný v holandských zdrojoch sa ukázal ako veľmi efektívny. Výsledná podoba síce pôsobila trochu bizarne, avšak zachovanie telesného tepla je predsa len priorita. Samozrejme, predpokladom pre tento spôsob používania sukne je jej správne vyhotovenie.



Ako v predošlých článkoch, ani v tomto netrváme na absolútnej pravde. Ide len o výsledky našich osobných skúseností a pozorovaní a nikto z nás nepochybuje o tom, že sú aj kvalitnejšie metódy vedúce k relevantnejším záverom. A ako vždy, aj tentoraz sme otvorení zmysluplnej diskusii.




Fotografie z táborenia od J. Gembického a Bašky: LINK

Článok Tomáša Kocha, 2013: LINK

Článok Milana Madlenáka, 2012: LINK


sobota 14. februára 2015

Stratená hliadka na Šarišskom hrade

Po vlaňajšej pauze sa vraciame koncom februára opäť na Šarišský hrad. Odvážlivci z Mortaigne regimentu a Commilites Cassovienses, ktorým to povinnosti dovolili, si opäť v praxi overia svoje najnovšie poznatky a užijú si kopu netradičnej zábavy.

Raz darmo, ani zima nám nezabráni užiť si svoje hobby....;)


Krátky príbeh o tom, ako sme Bašku potešili

Krátky príbeh so šťastným koncom, tak by sa dalo nazvať zháňanie darčeku pre Bašku (v skutočnosti samozrejme až taký krátky nebol, ale nebudem sa vyžívať v rozsiahlych textoch). A hoci darček samotný bol môj nápad, dokonca aj "tú správnu" rytinu som vypátral, bez úžasnej a skvelej Heleny Pecháčkovej, ktorá darček vytvorila, a kráľa logistiky Alistaira, ktorý zabezpečoval bezpečný prevoz do Košíc, by to skrátka nevyšlo.

A výsledok? Ten môžete vidieť nižšie na fotkách od Páva:


Pozn.: Ďakujem z hĺbky svojho srdca slovenskej aj českej pošte za to, že to tentoraz absolútne neposrali a svojimi službami prispeli k splneniu misie!