utorok 6. júla 2021

Pilgrimage Project 2021

Už dlhšie sme nielen na blogu, ale i celkovo v online priestore o čosi menej aktívni. Niežeby sme nemali za sebou výsledky, ktorými sa oplatí pochváliť, skôr len svoj voľný čas využívame trochu inak. Zhodli sme sa však, že práve o udalosti nazvanej Pilgrimage Project 2021 by sa aspoň pár riadkov napísať patrilo. A kto vie, možno postupne dobehneme aj ostatné resty...

Pútnici z Die Kompanie na Tomášovskom výhľade.

Pilgrimage Project 2021 bolo organizované ako decentralizované medzinárodné podujatie svetovo známym zoskupením Company of Saynte George. Pôvodným zámerom bolo spojiť reenactorov a fanúšikov histórie naprieč krajinami po celom svete na jar roku 2021 a vďaka online priestoru zdieľať ich zážitky z putovania, fotografie či videá a diskutovať o nich navzájom. Zúčastniť sa mohol prakticky ktokoľvek a aj podľa platných protipandemických opatrení tak bolo vo väčšine krajín možné zorganizovať viac či menej početné skupinky pútnikov, pričom rolu nehralo, či šlo o jednotlivcov, organizácie či len zoskupenia priateľov, nepodstatné bolo i obdobie, v ktorom sa jednotlivé putovania konali.

Celkom výstižne a svojím spôsobom veľmi vtipne bol zvolený i dátum konania podujatia, ktorý tak pripadol na víkend 14.-16. mája 2021. Práve 14. máj je Deň sv. Korony, patrónky pred epidémiami.

Do tejto "výzvy" sa zapojili reenactori z viac ako 20 krajín sveta a hoci väčšinou šlo o reenactorov venujúcich sa rôznym úsekom stredoveku, napríklad práve 17. storočie bolo zastúpené okrem nás aj reenactormi z Malty. Ak teda nepočítame kolegov z Compagnie te Voet, ktorí sa tentoraz reprezentovali "dobu temna".

Zoznam krajín, do ktorých putovali drevotlače od Prelo Prints.

Za Die Kompanie sa nám podarilo vypraviť na cestu "len" dva tímy: jeden brniansky (dvaja pútnici a dva psy) a jeden košický (štyria pútnici a jeden dokumentarista). Kým prvý z tímov sa rozhodol zdolať moravskú časť Camina, košická zostava pozostávajúca z účastníkov Tour de Levoča 2019 sa rozhodla prejsť naprieč Národný park Slovenský raj a to zo severu na juh. Rozdiel medzi oboma tímami spočíval okrem voľby trasy aj v rozdielnej výbave, ktorá od trasy priamo závisela. 

Brniansky tandem bojujúci okrem trasy aj s nákladom.

Vľavo Taz, napravo Tom, v strede Jameson.

Kým zástupcovia Brna zdolávali celú svoju trasu po vlastnej ose a bez zázemia, nám Košičanom sa vďaka veľkému fanúšikovi a podporovateľovi Jurajovi Gembickému z Pamiatkového úradu v Košiciach a jeho známostiam podarilo dohodnúť nocľah v zrekonštruovanej cele kartuziánskeho mnícha v archeologickej lokalite Kláštorisko uprostred Slovenského raja, ktorej patrónom a duchovným otcom je pán docent Michal Slivka. Vďaka tomu mohli kráčať Košičania v porovnani s brnianskym tandemom naľahko, čo sa vyplatilo v náročnejšom teréne. O ten nebola rozhodne núdza, keďže trasu som plánoval nielen ja, ale i náš dokumentarista Michal Starinský, ktorý v Slovenskom raji prakticky vyrástol. Spolu sme sa rozhodli do trasy zaradiť miesta zaujímavé nielen po historickej stránke, ale i turistickej, ktoré zvyšok výpravy až tak veľmi napozerané nemá.  

Pod a na replike Kartuziánskeho mosta, originál bol zničený Nemcami za vojny.

Pred rekonštruovanou celou kartuziánskeho mnícha na Kláštorisku.

Celá trasa naprieč Slovenským rajom mala len necelých 30 km a zvyčajne podobné trasy zdolávame v podobe jednodenných výletov. Avšak tentoraz nešlo o zvyčajnú situáciu, navyše sme sa pri plánovaní rozhodli to tentoraz neťahať do zbytočných extrémov. A tak sa prvý deň niesol v pokojnom duchu a uvoľnenej atmosfére, keďže najproblematickejším úsekom mala byť Kláštorská roklina. Hoci ide o jednu z najkratších tiesňav Slovenskom raji, je možné v nej obdivovať až 7 vodopádov. Rozhodne nie zlé ako "suchý" nácvik pred tiesňavou, ktorú bolo potrebné zdolať nasledujúci deň.

Podľa môjho názoru jednoznačne vhodne zvolenú trasu, resp. niektoré jej časti však videli inak ostatní členovia výpravy, ktorých rozhodne ako vytrvalcov klasifikovať nemožno. V ich mene preto prenechajme slovo Petrovi Madlenákovi, bratovi, pútnikovi, mušketierovi Die Kompanie, ale tiež v čase štartu 100-kilovému powerlifterovi, ktorý deň prvý popisuje týmito slovami:

"Šlo sa celkom príjemne, táto etapa bola, ako hovorí Rišo easy peasy, lemon squeeze, väčšinou cez les, po mäkkom podklade, okolo bol dostatok vyhliadok na pozdvihnutie ducha a, nebudeme si klamať, robenia pekných obrázkov." 
Pekný obrázok od Michala Starinského, dokumentaristu.

Ďalší pekný obrázok, kým to ešte šlo.

"Relatívna pohoda (áno, predošlé riadky stale popisujú relatívnu pohodu) skončila až s príchodom tiesňavy, ktorou sme sa museli predierať do kopca ku Kláštorisku, čo bol koniec etapy. Podklad sa zmenil z lesného chodníka na tečúci potok, ktorým sme sa museli predierať, skaly, ktoré sa nám plietli pod nohy, drevené rebríky, všetko bolo šmykľavé a mokré a každý strom, cez ktorý sme liezli alebo rebrík, na ktorý sme sa štverali, hrozil úrazom. Našťastie v ten prvý deň sme mali ešte dostatok energie a nakoniec sme sa dostali na Kláštorisko..." 

Jeden z vodopádov Kláštorskej rokliny. A jeden z mnohých rebríkov...


V prvý deň sme dažďu ešte uniknúť dokázali. Nie však horúčave.

Avšak po daždivej noci, ktorú sme mali to šťastie si stráviť pod strechou priamo v priestore kartuziánskeho kláštora, nastal deň druhý...
"A to bolo peklo. Od rána to vyzeralo na dážď a mračná akoby len čakali, kedy budeme niekde v náročnejšom teréne, aby to rozbehli naplno. Pochod začal fakt krutým zostupom po skalách a mokrom lístí. Nemusím hovoriť, že hladké kožené podrážky dobových topánok na také niečo nie sú stavané a tak sme viac lyžovali, než kráčali. Pomáhali nám hlavne pútnické palice, reťaze zapustené v skalách a nebudem klamať, šťastie."

Ranný divoký zostup k Bielemu potoku.
"Podľa Olaffa nás čakala najhoršia časť celého putovania a ja som si márne lámal hlavu, čo si pre nás prichystal. Trochu som očakával rúčkovanie cez lávu alebo útok besného medveďa, chrliaceho oheň. To by boli tie lepšie možnosti.

A potom sme došli k Sokolej doline. Budem citovať internety:

- Rešpekt vzbudzujúca Sokolia dolina je najexponovanejšou tiesňavou zo všetkých v Slovenskom raji
- Sokolia dolina je jedna z najdivokejších tiesňav Slovenského raja
- Pokiaľ patríte medzi milovníkov adrenalínu, rozhodne neobíďte roklinu Sokolia dolina, ktorá je často označovaná ako najdivokejšia roklina Slovenského raja

A pretože trasu plánoval môj uletený adrenalínový brat, rozhodne sme nemohli Sokoliu dolinu obísť. Olaff totiž neuznáva hmotnostné kategórie a absolútne ignoruje rozdiely medzi vytrvalostným a silovým tréningom alebo koncept bazálneho metabolizmu, takže je presvedčený, že každý zvládne prebehnúť 45 kilometrov do kopca bez spánku a vody s naloženým batohom a stačia mu pritom dva lieskové orechy a šupka z pomaranča. 

No, nestačia." 
Korytom Bieleho potoka k Sokolej doline.


Nielen vertikálne kovové rebríky museli byť zdolané.


Vlastne, nielen rebríky...
"Potom sme sa ale, po fakt hnusnom stúpaní po skale, počas ktorého mi išli vybuchnúť pľúca a napumpované stehná pálili, dostali k TOMU vodopádu. Uznávam, na fotke by mohol vyzerať pekne. Bohužiaľ, my sme si ho neprišli fotiť. Tá zlomyseľnosť prírody meria 75 metrov a popri ňom sú kaskádovito natiahnuté rebríky, ktoré sa nás už nevedeli dočkať. Rišo zbledol a vyhlásil, že zabudol spomenúť svoj strach z výšok..." 
Rišo bojujúci nielen s rebríkmi, ale najmä so strachom z výšok.

Keby o ňom dal vedieť včas, nezostarol by o desať rokov.

"Aby som nezabudol, mračná po dlhom čakaní usúdili, že je ten správny čas a presne pri tomto vodopáde začalo celkom husto pršať, čo na bezpečnosti a pohodlí nepridalo. Tak teda v daždi sme liezli po rebríkoch a reťaziach 75 metrov kolmo hore, spytujúc sa v duchu, čo to preboha robíme. Po každom zdolanom rebríku tam bol ďalší, ešte dlhší a celý ten výstup nemal konca. A potom bol zrazu koniec." 
Na Sokolej doline je krásne, že nie je zadarmo.

No a tiež nie je problém doplniť prázdne čutory.
"Keď sme preliezli cez všetky možné vodopády a tiesňavy a popadané stromy a skaly, už nám len stačilo mechanicky sa brodiť bahnom do kopca. A potom zas z kopca. A potom zas do kopca. A potom zas z kopca. To už nám bolo všetko jedno, len sme sa vliekli a dúfali, že to čoskoro skončí. Občas sme zapadali do blata až po členky, často sme sa kĺzali po skalách, ramená sme mali otlačené od popruhov, pršalo na nás a mali sme hlad. Veci sme mali prepotené vnútri a premoknuté vonku, nohy ľadové a mokré, boli sme smädní a občas polohlasom padlo aj rebelské "ah, mňa to už fakt nebaví..."  
Vytrvalci si aj oddýchli, kým došli siloví športovci.


Na Geravách pred finálnym zostupom s pamätnými drevotlačami od Prelo Prints.
"Po príchode domov som si objednal pizzu a colu, ale bol som v takom kalorickom deficite (hrubý odhad podľa toho zvyšku jedla, čo som si priniesol domov je, že som zjedol cca 1500kcal za dva dni plné driny), že som si na to ešte mohol vziať nutelové palacinky so šľahačkou poliate medom a posypané škvarkami. Miesto toho som šiel spať. Nasledujúce ráno som navážil 98,7 kilo, takže som za dva dni stratil kilo a pol. Rišo dve."

Toľko od priameho účastníka a zástupcu košickej pútnickej zostavy, ktorá sa podobne ako aj brnianska pripravila na putovanie o čosi zodpovednejšie ako obyčajne. Napriek faktu, že pripraviť putovanie nie je v princípe náročné, oproti tomu poslednému sme sa rozhodli opäť o čosi viac posunúť k podobe pútnikov oproti obrazovým predlohám zo 17. storočia. Vďaka tomu bolo ušitých niekoľko nových nohavíc, plášťov, košieľ, pančúch či brašní, dokonca došlo aj na ušitie jedného doubletu. Vybavenie sa rozšírilo aj o niekoľko kusov pútnických palíc, odznakov či svätojakubských mušlí. Ako zvyčajne nás na cestách sprevádzalo doma sušene mäso, vyúdená slanina, napečený chlieb či sucháre. 

Vôbec nie zlé "len" kvôli dvom dňom počas ďalšej neistej sezóny.

Trochu paradoxne však práve aj vďaka týmto dvom dňom bola nám, pútnikom z Die Kompanie ponúknutá spolupráca zo strany združenia Svätojakubská cesta - Slovensko, o ktorej by sa už čoskoro malo dať dozvedieť niečo viac. Teda okrem toho, že slovenská časť Camino de Santiago je už dnes po celej trase vyznačená a pripravená na zdolávanie...

V mene Die Kompanie by som sa ešte rád poďakoval všetkým, ktorí nám s Pilgrimage Project 2021 nezištne pomáhali:

Mgr. Juraj Gembický

Doc. PhDr. Michal Slivka, CSc.

Ing. Michal Starinský

Mgr. Miloslava Dočkalová

Mgr. Zuzana Šullová

OZ. Kláštorisko

Naša vďaka i obdiv patria tiež Company of Saynte George za skvelý nápad a možnosť sa na ňom podieľať!

No a úplne na záver ešte jeden citát od môjho brata, ktorého tým oficiálne menujem spoluautorom článku:

"Občas sa sám seba pýtam, prečo to vlastne robím. Odpoveď je jednoduchá – tieto akcie sú dokonalým spojením dvoch vecí, ktoré mám rád odjakživa. Histórie a posúvania fyzických aj psychických hraníc. Keď sa do toho zamiešajú ešte aj skvelé zážitky a ľudia, ktorých mám úprimne rád, vznikne guláš, ktorého sa nikdy neprejem."

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára