piatok 28. novembra 2014

Povedz teplo, koľkokrát chceš...

...teplo nebude, pokiaľ oheň nezaložíš!


(Pieter de Hoch, Veselý pijan)

To tvrdí príslovie. My však už dnes vieme, že to nie je tak celkom pravda. Obzvlášť v prípade, že máme aspoň aký-taký prehľad vo vrstvení odevu v 17. storočí. Odhliadnuc od toho, že naši predkovia, pokiaľ šlo o udržanie telesného tepla, nepremýšľali rozhodne inak ako dnes my, venuje sa tejto problematike i Roman Alistaire Urbáni vo svojom článku Odívaní v době třicetileté války (Sborník příspěvků Workshopu třicetileté války, 2012). 


(Jan Miense Moleanaer, Dvaja chlapci a dievča hrajú na hudobné nástroje)

Pre tých, ktorí zborník k dispozícii nemajú, a teda sú o článok ukrátení, si dovolím načrtnúť veľmi stručne problematiku spomínaného vrstvenia, ktoré nám zaručí, že náš odev bude spĺňať všetko potrebné, a teda že nás zahreje a udrží v suchu. Rovnako ako dnes, aj kedysi túto úlohu plnili tri základné vrstvy:

1. spodné prádlo ako základná vrstva (košeľa, spodky, pančuchy)
2. hrejivá stredná vrstva (waistcoat, male petticoat, doublet)
3. horná vrstva v podobe zvrchníkov (kabát, plášť, cassock, soldiers coat)

Ak všetky tieto vrstvy oblečieme na seba, samozrejme v správnom poradí, mali by sme zvládnuť v podstate všetky výkyvy počasia, v prípade zdvojenia niektorých vrstiev dokonca i jeho extrémnejšie podoby.

V podstate všetky spomínané prvky jednotlivých vrstiev sú v našich končinách známe, avšak práve stredná hrejivá vrstva až na doublet je pomerne utajená. Sčasti to je spôsobené mylnou interpretáciou obrazových zdrojov, sčasti je na vine nedostupnosť písomných zdrojov. Našťastie doba pokročila, mnohá literatúra sa stala dostupnou a s ňou aj autentické písomné zdroje, akými sú napríklad mnohé závety. A práve z nich sa dozvedáme o úplne bežnej odevnej súčiastke, ktorou waistcoat bezpochyby je. "Tridsiatková" verzia dnešného svetra alebo mikiny, nosená pod doubletom v prípade chladného počasia, namiesto doubletu v chladnej domácnosti či ako náhrada doubletu v pracovnom prostredí sa spomína v zoznamoch ako majetok či pozostalosť sedliakov, majiteľov hospodárstiev, služobníkov, námorníkov, osadníkov, ale samozrejme tiež vojakov. 

A ako je možné waistcoat na obraze rozpoznať? Väčšinou je červenej farby, vpredu bez zapínania, na rozdiel od klasického doubletu nemá na ramenách krídelká alebo stojačik. Zvyčajne je zakasaný do nohavíc, výnimkou však nie je ani prepojenie s nohavicami.  Na iných obrazoch ho je viac či menej vidieť vytŕčať len spod doubletu. 


(David Teniers, Maľba jari)

(Quiringh Gerritsz van Brekelenkam, Splátka)

(Sybrand van Beest, Zeleninový trh)

Ako správna hrejivá vrstva boli waistcoats vyrábané prevažne z vlny, často sa však spomína aj bavlna. Boli nielen šité z tenšieho súkna, ale i pleteniny rôznej hrúbky. Rôznia sa aj strihy. Spomínajú sa waistcoats s rukávmi či bez nich, otvorené či obliekané cez hlavu, so zapínaním na háčiky alebo gombíky, prípadne bez zapínania. Najčastejšie používaná farba je červená v rôznych odtieňoch, vzhľadom k tomu, že naši predkovia túto farbu považovali za tzv. teplú farbu. Spomínajú sa aj odtiene zelenej či biela farba, príležitostne tiež zdobenie okrajov stuhou. Samozrejme, všetky tieto veci sa odvíjajú od viacerých faktorov, ako napríklad konkrétny časový úsek, ročné obdobie či spoločenská vrstva.


 (Pravdepodobne detský pleteninový waistcoat zo 16. storočia zo zbierky Museum of London)

Vychádzajúc zo strihu uverejneného v jednej z kníh britského historika Stuarta Peacheyho venovanej práve tejto problematike (Doublets Part 2, Male Petticoats and Male Waistcoats) sme sa pokúsili vytvoriť z tenkej červenej vlny waistcoat s rukávmi obliekaný cez hlavu so zapínaním na háčik. Úprimne, jednoduchá záležitosť a zábavka na pár hodín aj pre menej zručného krajčíra. A napriek svojej jednoduchosti je výsledkom užitočná a historicky správna súčasť vybavenia reenactora bez tukovej vrstvy.




 Foto: Baška

streda 27. augusta 2014

Košické posedenie v prírode

I napriek nie práve priaznivému počasiu sa konal v Košiciach skromný piknik situovaný do 17. storočia. Mne síce kvôli práci účasť nevyšla, no aspoň som sa čosi málo na realizácii podieľal. To znamená, že som Baške, ktorú na záberoch tiež nenájdete, keďže sú všetky jej, asistoval pri príprave jedál a nápojov pre tento piknik. Hypocras, domáci marcipán, jablkový koláč, pečeňovo-brusnicová paštéta a sušené mäso, týmto všetkým sme obohatili nedeľný stôl.


I napriek neúčasti si dovolím poznamenať, že ma táto malinká akcia veľa naučila, mnohé mi dala a náležite ma inšpirovala k práci na nových projektoch. A to bez ohľadu na to, ako veľmi neznášam toto v poslednom čase prehnane používané slovo...;)














nedeľa 24. augusta 2014

Obliehanie Brna 2014

Brno je jedno z tých šťastných miest, ktoré jednak počas Tridsaťročnej vojny zohrali významnú historickú úlohu, jednak sa na tieto udalosti viaže jedna nádherná legenda, no a v neposlednej miere je Brno plné partií a jednotlivcov, ktorí si tieto udalosti každoročne pripomínajú. No a tam, kde im počty nestačia a možnosti to dovolia, dajú si "dostaveníčko" s niekoľkými ďalšími partiami z celej Českej republiky a spolu si to rozdajú ako Švédi či Brňania (zvyčajne) na kopci pod hradom Špilberk.

Plán Brna v čase obliehania, rytina z Theatrum Europaeum

Keďže sa považujem za akéhosi veterána týchto brnianskych rekonštrukcií, dovolím si s uspokojením skonštatovať, že tento rok bola bitka prekvapujúco mimoriadne vydarená, najkvalitnejšia zo všetkých v Brne, ktorých som sa zúčastnil. Podľa mňa dokonca vysoko nad českým štandardom tzv. veľkých akcií (ako napríklad Biela hora či Frýdlant). Upozorňujem, že sa vyjadrujem len priamo k bitke, nie ku sprievodným aktivitám, ktoré sú klasické pre všetky podobne ladené mestské podujatia - stánky so zvláštnym tovarom, stánky s medovinou a klobásou, sprievod mestom a čestné salvy (aj keď v Brne má nástup jednotiek pred Kostolom sv. Jakuba predsa len o čosi iný zmysel ako nezmyselná salva na námestí v Hornej Dolnej), šermiarske vystúpenia s dramaturgiou rôznej úrovne a podobne. Súčasťou je síce aj vojenský tábor, avšak ten je v tomto prípade len kulisou, neposkytuje možnosť ubytovania zúčastneným jednotkám. Na to z môjho pohľadu Brno tak trochu dopláca, pretože jednotky či jednotlivci ochotní zúčastniť sa tohto podujatia doslova na otočku, moc práve nebýva. Na druhej strane, Morava samotná môže tridsiatkové partie vyvážať.

Výrez z veduty Obliehanie Brna Švédmi. (H. B. Bayer - H. J. Zeiser, Obliehanie Brna Švédmi 3. mája až 20 augusta 1645)

Samotná bitka pod Špilberkom je veľmi špecifická a pre mňa obzvlášťatraktívna v jednej veci. Bojové pole nie je staticky umiestnené, ale útočníci tlačia obrancov počas celej bitky až po bránu hradu, pred ktorou bitka zvyčajne končí. Diváci sa po celý čas pohybujú s jednotkami, vďaka čomu môžu sledovať všetky manévre (bohužiaľ, aj tie nie práve vydarené) z prvej ruky. Kontakt s divákom je taký tesný, že ti odvážnejší vám radia, kadiaľ by bolo lepšie viesť útok. A že tento rok bol útok vedený veľmi organizovane  z niekoľkých smerov. Prvý útok Švédov bol mierený priamo na obrancov rozostavených hneď na úpätí kopca. Pod obrovským tlakom boli títo nútení sa stiahnuť o čosi vyššie, kde im však do boku vpadlo ľavé a doteraz utajené švédske krídlo. Oddýchnuté a doteraz sledujúce prebiehajúci boj tak prebralo funkciu lídra a tlačilo obrancov ďalej so zálohou tvorenou stredom švédskeho vojska , zatiaľčo pravé krídlo obchádzalo predsunutú časť opevnenia. Na krátku chvíľu sa sily vyrovnali a švédsky postup sa zastavil, no akonáhle sa obchvat podaril, švédska mašinéria sa opäť rozbehla. Za predsunutým opevnením sa všetky útočiace jednotky znovu spojili a vrhli sa do útoku, čo to dalo. Obrancovia tak nemali inú možnosť, než sa stiahnuť do bezpečia brány a z hradieb (úplne najviac ozajstných, nie krajinkových, či či aspoň lepenkových ) nad ňou ostreľovali Švédov útočiacich proti bráne. A keď neuspel ani útok s petardou a útočiace jednotky stavili všetko na jednu kartu, rovnako ako v legende i tu sa rozoznel zvon, ktorý znamenal koniec obliehania mesta (šikovnejší si radi legendu o zvone, Brne, Švédoch a hodinkách určite radi dohľadajú). Zároveň to znamenalo aj koniec toho, čo sa na Slovensku nazýva s obľubou "dynamická ukážka", a tak sa pobrali ako diváci, tak i vojaci späť do centra mesta, kde mohli stráviť celkom príjemný deň až do večerného ceremoniálu na Petrove. 


Jean Louis Raduit de Souches
Lennart Torstenson 
                                      
                                                                                         
Aby som to teda zhrnul, bitka bola mimoriadne dynamická a akčná, netrvala zbytočne dlho, prestoje a čakania boli minimálne (jo, jo, keď funguje spojenie), manévrovanie jednotiek rozumné a podľa toho, ako to vyžadovala situácia, ústupy logické a nie bezdôvodné, osobné súboje tvrdé tak akurát, vyjednávanie krátke a už na 50 percent bez veliteľov a praporov a na 100 percent vybavené tamborom, pyrotechnický efekt prekvapujúci a vydarený, zákrok švedského generála na padajúce kamene MIMORIADNE OBETAVÝ!

Avšak napriek mnohým zlepšeniam, ktoré prichádzajú len veľmi pomaly a pozvoľna, počet takpovediac tradičných nedostatkov bol aj tento rok vysoký:

1.  Napriek presnému datovaniu bitky do roku 1645 vybavenie väčšiny jednotiek do roku 1620, resp. "1620". Úprimne, toto je vec, ktorú akosi nechápem. 95 percent jednotiek v ČR je vybavených na počiatok Tridsaťročnej vojny, ale väčšina bitiek je tematicky ladená na boje so Švédmi. Prípadne väčšina jednotiek nie je vybavená v podstate na žiadne obdobie Tridsaťročnej vojny.

2. Zvláštne vyskladané jednotky. Chápem, že počas obliehania Brna na hradbách bojovali aj jazdecké jednotky. Ale prečo by mali byť tieto sprevádzané bubnami či pištcami namiesto trubača, resp. trubačov, ktorí k jazde ako takej patria? A to je len príklad.

3. Streľba s upchávkou. V dnešnej dobe, keď je jasne dokázané, že "BUM" je dosť silné aj bez upchávky, o bezpečnosti pri streľbe ani nehovorím? Upratovanie bojiska od papierov mne osobne navyše ani moc zábavne nepripadá.

Rád by som takto na záver poznamenal, že nejde ani zďaleka o objektívnu reportáž, dokonca ani len o pokus o ňu. Všetky pokusy o serióznu žurnalistiku rád prenechám kompetentným a ja ostanem verný svojmu pohľadu a svojim názorom na problematiku.

V konečnom dôsledku som strávil v Brne moc fajn víkend s moc fajn lidičkami, užili sme si aj slnka, aj kopy srandy a až na to cestovanie sme si dopriali peckovní akcičku. Takto mi neostáva inak, než sa na vás tešiť zase raz niekde inde.

PS: Po nedávnom veľmi vydarenom ročníku kladiem do 370. výročia v roku 2015 veľké nádeje, dúfam, že nie márne!

No a samozrejme, niekoľko odkazov:



streda 6. augusta 2014

Festival dobovej kuchyne III.

Počas prvého augustového víkendu sa konal pod hradom Šelmberk pri Mladej Vožici po ročnej odmlke už tretí ročník Festivalu dobovej kuchyne, za organizáciou ktorého stoja ľudia blízki združeniu Danar.



Samotná myšlienka festivalu je jednoduchá, inak snahu o priblíženie stravovania sa našich predkov verejnosti nazvať nemožno. Keďže stravovanie už v minulosti bolo komplexnou záležitosťou, priestor na festivale dostávajú nielen kuchyne rôznych historických období, ale i rôzne odbornosti stravovania. Vďaka tomu bola na nedávno skončenom ročníku možnosť ochutnať množstvo jedál i nápojov, ktoré vymenovať hádam ani nie je možné. Diváci okrem možnosti ochutnávať mohli tiež sledovať prípravu jednotlivých jedál naživo, konkrétne recepty s kuchármi rozoberať, či dokonca hlasovaním v ankete zvoliť to najchutnejšie. V prípade, že poctivo ochutnali všetky jedlá, mali tiež možnosť získať brožúrku s popisom prípravy všetkých jedál.

Obzvlášť zaujímavým bodom programu je renesančná hostina, ktorá sa koná niekoľkokrát za deň a lístok na ňu si je možné dokúpiť ku klasickému vstupnému. Divák má možnosť stať sa súčasťou zaujímavého programu, ktorý okrem dvorskej konverzácie, hudby a tanca zahŕňa najmä šesť chodov podávaných v ručne maľovaných servisoch.

Keďže sa festivalu zúčastnili viacerí členovia Mortaigne regimentu, priestor dostala i vojenská poľná kuchyňa, v ktorej väčšina z nich našla uplatnenie. Pod dohľadom šéfkuchára Alistaira sme pripravovali okrem Platinovych bôbov tiež nápoj ako stvorený na chladné jesenné večery, maslové pivo.












A za odmenu, že ste sa úspešne prepracovali až na toto miesto, zaslúžite si naše dva recepty v takmer pôvodnom znení:

Maslové pivo

Vezmite tri pinty piva, dajte do neho päť vaječných žĺtkov, rozmiešajte ich v pive a postavte v cínovom hrnci na oheň. A dajte do toho pol libry cukru, za penny roztlčeného muškátového oriešku, za penny roztlčených klinčekov a za pol penny rozdrveného zázvoru. Keď je to všetko v hrnci, vezmite ďalší cínový hrniec a prelejte to, a postavte na oheň znovu, tesne pred vzkypením zložte z ohňa, a dajte misu nesoleného masla do toho, a opäť prelievajte z jedného hrnca do druhého.

 A good huswifes handmaide for the kitchen (1594), preklad Roman Alistare Urbáni

Platinove bôby na panvici

Bôby uvarené s cibuľou, figami, šalviou a rôznymi ďalšími bylinami podľa výberu uvar domäkka a osmahni na dobre vymastenej panvici. Potom prelož na okrúhlu doštičku alebo plochú misu a posyp korením.

Bartolomeo Platina, De honesta voluptate et valetudine (1475)

Foto k článku: Baška Šullová a David Kočí

Celkový pohľad na festival na fotografiách od Páva Lučištníka najdete na jeho FB.

štvrtok 26. júna 2014

Plavba na HMS La Grace, Stredozemné more, 1805

Zatiaľ najexotickejší kúsok, ktorého som sa mal možnosť nielen ako reenactor zúčastniť!



Je pravda, že porovnávať plavbu na La Grace napríklad so zimným táborením na Šarišskom hrade priveľmi možné nie je, ale exotika a romantika v tomto prípade sa jednoznačne prikláňa na stranu plavby na skutočnej brige.

(La Grace na fotografii Pavly Dolanskej, azda mi odpustí. Nie je to záber z našej plavby, ale takto som videl Pôvabnú vynoriť sa spoza hrádze počas svojho naloďovania sa.)


Plachetnice a plavby ma zaujímali už odmalička, ako azda každý chlapec som si prešiel tiež fázou modelárčenia, čítania dobrodružných kníh či sledovaním filmov s námorníckou alebo pirátskou problematikou. S o to väčším záujmom som po rokoch sledoval projekt českej brigy La Grace, lode českého moreplavca Augustína Heřmana plaviaceho sa v holandských službách v druhej polovici 17. storočia okolo európskeho či amerického pobrežia. Tento projekt ma dokonca zaujal tak, že som sa rozhodol na nejakej plavbe zúčastniť, obzvlášť po popise plavby v Karibiku mojimi priateľmi (pozdravujem Mráču a Vechia) som aktívne prispieval do svojho vlastného domáceho fondu na plavbu. Bohužiaľ, moja skeptická povaha tento fond využila inak (pozdravujem TF MAXSOC) po tom, čo La Grace stroskotala pri španielskom pobreží a nevyzeralo to s ňou práve nádejne. Našťastie fanatizmus posádky a priaznivcov La Grace po celom svet prekračuje hranice ľudského chápania, a tak vďaka nim bola Pôvabná opäť spustená na vodu a jej činnosť znovu obnovená. Na rozdiel od môjho fondu, bohužiaľ.




(Vechio, Piškot a Mráča na fotografiách od Vildu Pavlicu. To oni za to všetko môžu...;) )

V zime 2013 sa však situácia zamotala ešte o čosi viac. Počas jedného z nespočetných rozhovorov s Vechiom (pozdravujem pána Zuckerberga) sa objavila zaujímavá ponuka - historická plavba na La Grace s ďalšími vyše 30 ľuďmi, ktorí majú tiež tú smolu, že ostali zaseknutí v mentálnom vývoji niekde vo veku 15-16 rokov. Prikladám stručný prepis rozhovoru:

Vechio: "Tak co ty na to?"
Ja: "Koľko mám času na rozmyslenie?"
Vechio: "Týden."
Ja: "Kto každý ide?"
Vechio: "Mráča, Piškot, já."

O týždeň neskôr:

Ja: "Tak jo, idem."

A tak sa celý ten kolotoč okolo uniforiem (pozdravujem svoju maminu, ktorá sa azda aj tešila z toho, že konečne po rokoch s Janett Arnoldovou môže šiť aj čosi iné), vecí dennej potreby, štúdia manuálu kadeta, nonstop sledovania skvostov kinematografie ako Master and Commander, Hornblower či Ostrov pokladov, vybavovania dovolenky (pozdravujem svojho šéfa anglickej národnosti, ktorá mi tento proces celkom uľahčila) spustil na plné obrátky.

Jedného aprílového večera sa tak obťažkaný lodným vrecom (pozdravujem USMC) lúčim so svojou polovičkou a vyrážam do Brna, ktoré je prestupnou stanicou na ceste do talianskeho Piombina, kde sa budeme naloďovať. Po čase strávenom klasickou predakciovou činnosťou, ktorou je prišívanie gombíkov na poslednú chvíľu a obede na rozlúčku pre prípad, že by sme sa nevrátili (je treba rátať so všetkým, dokonca som sa na plavbu aj poistil, čo bežne nerobievam), naskakujeme i s Piškotom do auta k Mráči a Vechiovi. A potom si to valíme skrz Moravu, Rakúsko a Taliansko až do Piombina. Sme úspešní a do malého mestečka prichádzame na rozdiel od zvyšku posádky nielen včas, ale aj so všetkými potrebnými vecami, každý so svojou vlastnou batožinou! To sa mimochodom o pár hodín neskôr ukázalo skutočne ako zázrak. Takmer rovnaký ako prvý pohľad na La Grace kotviacej v zátoke neďaleko piombinského majáku.


(La Grace kotviaca v zátoke ostrova Capraia. Podobne som ju videl prvýkrát v Piombine.)

Ťažko je popísať pocity, keď sa na člne blížite ku Pôvabnej, zľahka sa pohupujúcej na hladine. Je to čosi, na čo bežný Stredoeurópan nie je rozhodne zvyknutý a je v tom všetko: netrpezlivosť, obdiv, očakávanie, obavy....

Akonáhle vyskočíte na palubu, uvedomíte si jednu vec: La Grace je so svojimi necelými 30 metrami obrovská i drobná zároveň! Je to ťažko, takmer nemožno vysvetliť, je treba to brať skrátka ako fakt, viac nad tým nepremýšľať a užívať si každý okamih na lodi. Ešte aj čakanie na ostatných členov posádky bolo radosť, a to som pomerne netrpezlivý človek. Samozrejme, absolútna väčšina z nás boli klasické suchozemské krysy, a tak nám boli zatiaľ odopreté drobné radosti života ako lozenie na sťažne prv, než prebehnú všetky potrebné inštruktáže a školenia (pozdravujem bocmana Borisa, ten mal s nami teda hoooodne práce, tiež si jej kopu radšej urobil sám). Prvé zdvihnutie kotvy je čosi, na čo sa nedá zabudnúť (mimochodom, skladanie reťaze je tá najotravnejšia činnosť, ku ktorej sa bežne človek na La Grace dostane, a tak som sa jej vyhýbal, čo to šlo). Bohužiaľ, naša plavba sa začína s veľkým časovým sklzom, posádka je "blbá jak necky", a tak sa na Korziku plavíme s motorom. Ak si človek odmyslí jeho hukot a sústredí sa na takmer gýčovito zapadajúce slnko, do ktorého priamo sa plavíme, sú prvé námorné míle úžasné. Nie tak úžasné je už premiérové nočné gasketovanie kosatky a stehovky. Priveľa plachiet a lán, primálo stability. Ono celkovo sa na plachetnici hodne vecí komplikuje práve vďaka nestabilite, vec neskutočne prekvapujúca, všakáno.

(Nočné gasketovanie stehovky a kosatky v Maciavaggio na Nezmarovom zábere.)


Po dopoludní strávenom v malom prístavnom mestečku Macinaggio (pozdravujem vizuálne veľmi vydarenú barmanku) vyrážame na sever, okolo pobrežia. Kým oboplávame severný cíp Korziky, som po kapitánovej otázke "Máte někdo zkušenosti s lezením?" prvýkrát na brámovom rahne a snažím sa počas balancovania na šlapniciach rozgasketovať brámovú plachtu. Vzhľadom k tomu, že o čosi neskôr sa vypína motor a plavíme sa pod plachtami, usudzujem, že bol môj prvý kontakt s plachtami úspešný. Aké to tam hore je? Pre mňa absolútne skvelé! Nepočuť nič ako vietor a slová partnera na rahne, do stehien dostávate kŕče, pretože ste blbec, ktorý ešte nemá zabehané správne návyky, je vám chladno, lietate zo strany na stranu a snažíte sa užiť si nielen úžasný výhľad na palubu a pobrežie Korziky, ale i čosi zmysluplne urobiť. V plachtoví som počas plavby strávil skutočne veľa času, čím vyššie, tým lepšie. A každý ten okamih som si skutočne vychutnal, bez ohľadu na to, aká to bola drina a občas adrenalínová činnosť. Ak mám byť úprimný, moja jediná starosť pred plavbou bola, aby som sa dostal čo najvyššie. Odmenou za moju "blbosť" mi bola možnosť stáť na rahnách počas príjazdu do francúzskeho mesta Sete, kde sme sa zúčastnili trojdňového blázinca nazvaného námorný festival.


(HMS La Grace konečne v Sete. Foto: Christine Brandani Photography)


Je pravda, že tomu predchádzali dva dni na otvorenom mori medzi Korzikou a ústim rieky Rhonna (pozdravujem všetkých spolubojovníkov s morskou chorobou), najkrajší úsek plavby pod plachtami okolo francúzskeho pobrežia rýchlosťou 8 uzlov, kopa cvičenia posádky pre pôsobenie v Sete (to preto, aby si ani len nepomysleli, že takmer nikto z nás nie je skutočný námorník), výhľad na francúzsku riviéru či prístavné mesto Marseille zatienené ostrovom d´If, z ktorého sa podarilo uniknúť Edmondovi Dantesovi v slávnom Dumasovom románe. Nie každý deň tiež vidíte plaviť sa po hladine karetu či ponorku francúzského námorníctva....;)

(Ostrov d´If, pevnosť pred prístavom Marseille, neskôr tiež slávne väzenie Edmonda Dantesa.)


V každom prípade, hneď po príchode do Sete sme sa stali hviezdami! Málokto si dovolí v čase ukrajinskej krízy ostreľovať ruské školské plachetnice delami na pravoboku i ľavoboku (činnosť delostrelcov pri pohľade z brámového rahna bola úchvatná, priam ukážková). Ale my sme to dokázali! A bez ujmy na zdraví či povesti. Neskôr sme dokonca využili možnosť tieto kolosy osobne navštíviť a stretnúť sa s moc fajn lidičkami (áno, za fajn ľudí považujem aj ruských námorníkov, ktorí sa plavili na jednej lodi s ukrajinskými či nemeckými námorníkmi). Pre bližšiu predstavu: keby sme prirazili k boku Sedova alebo Kruzensternu a ja by som stál na brámovom rahne a skočil na ruskú palubu, ani by som si vôbec neublížil....;)

(Britskí námorníci vo francúzskom Sete. Paradoxne z nás mali úprimnú radosť. Foto: Christine Brandani Photography)


Tri dni v Sete sa pre mňa osobne ukázali ako pridlho. Na moje ospravedlnenie musím povedať, že podobných blázincov som sa za svoje pôsobenie v reenactmente zúčastnil viackrát a tak akosi sa mi to jednoducho prejedlo. Priveľa neskutočne milých a vďačných ľudí a primálo možnosti sa niekam pred nimi ukryť, to sú rozhodujúce faktory, ktoré hrajú v neprospech tohto podujatia, obzvlášť v tretí deň. Skrátka a dobre, bolo to fajn, zabavil som sa, stretol som kopu úžasných ľudí (pozdravujem peknú francúzsku reportérku a rumunskú servírku z ozajstného námornického pajzlu), navštívil miesta a lode, na ktoré sa už možno nikdy nedostanem, ale keď sme odrazili od móla a vyrazili na more, moja radosť nemala konca. Späť na rahna, späť k lanám a valíme späť!

(Jediná možnosť úteku pred návštevníkmi bola do plachiet. Aj keď teda niekto musel poslúžiť ako zámienka. Tentoraz to bola Christine z Katalánska. Foto: Christine Brandani Photography)


Spiatočná cesta sa nesie v omnoho väčšej pohode. Podstatná časť posádky už aspoň približne vie, čo má kedy robiť, hliadky a ich činnosť sú plynulejšie, vzdialenosť od brehu prebúdza u ľudí opäť zvyšky nejakej tej zodpovednosti. Zástavky v Marseille, na ostrove d´If či v Toulone sú príjemne strávené, námorníci sa vracajú na palubu vysmiati a s taškami plnými suvenírov a "suvenírov", každé navštívené miesto má čosi do seba, každý si nájde to svoje. Napríklad ja osobne veľmi pozitívne hodnotím aprílové kúpanie sa pri pobreží Toulone, nie každý sa vie pochváliť aprílovým kúpaním sa na francúzskej riviére. A čo na tom, že voda má 16 stupňov? Oproti tomu si po zhliadnutí fotografií z tamojšieho námorného múzea vyčítam, že som neprekonal znechutenie z marseillského múzea.

(Otvorené more, plné plachty a všetci sa tlačia na provu obzerať delfíny. S Neptunkou sme mali na nich parádny výhľad z brámoveho rahna.)


Opäť plavba otvoreným morom, pod plachtami, bez búrky a mŕtvych vĺn (to zhodnotila posádka obzvlášť pozitívne po zážitku s nimi cestou do Sete), s delfínmi pred provou lode, na ktoré hľadím už klasický z brámového rahna, až ku ostrovu Capraia, vzdialenému len niekoľko hodín plavby od Piombina. Kotvenie v zátoke priamo pod pevnosťami, ktorými je zdobené celé pobrežie Talianska i Francúzska a ktoré nás sprevádzali počas celej plavby, je neskutočné. Nádherné a tiché miesto, kde ešte nevypukla turistická sezóna, dokonale čisté more, rybačka, kúpanie, kŕmenie čajok (je to inak ohromná sranda sledovať čajku, ako do seba dokáže napchať kosti z polovice kurčaťa, prípadne sklamane hľadí na kosť miznúcu pod hladinou v hĺbke, do ktorej si už čajka neverí), pravý námornícky rozlúčkový večierok. Ak mám povedať pravdu, nemal som práve náladu sa baviť, tak nejako sa mi domov nechcelo. Našťastie bolo treba aj námorníkov na cestu do Piombina, tak som sa večierku zúčastnil skôr len aby sa nepovedalo a vydráždil som sám seba na záverečnú spanilú nočnú plavbu Pôvabnej pod plachtami. A asi som to s dráždením nakoniec prehnal. Vietor nezavial a nezavial, plachty ostali skasané a z triumfálneho finále nebolo nič. Bohužiaľ, pretože táto plavba si skutočne tento záver zaslúžila. Namiesto toho sa moja hliadka prebudila už v cieli, s La Grace zakotvenej opäť pri talianskom pobreží.

(Moja maličkosť ako topman Will Williams v zátoke ostrova Capraia, pár míľ od cieľa.)


Výsadok, nakladanie auta, niekoľko prehodených slov s nás striedajúcimi námorníkmi o ich plavbe na Elbu, už nudná a vôbec nie nadšená cesta cez Florenciu (ó, áno, Florencia je skutočne nádherná a žiada si "pár" dní navyše len pre sama seba) späť do Brna. A opäť obed, tentoraz na oslavu úspešného návratu, konečne ozajstné čapované pivo, dve, tri, počas ktorých sme dali celej reštaurácii s Piškotom jasne najavo, že je plná suchozemských krýs a že my sme samozrejme niečo viac (niežeby sme teda neboli aj bez toho, všakano) a hurá domov, do Košíc. To je inak to mesto v strede Európy, kde nemáme žiadne more (Zemplínska Šírava sa nepočíta, ak by chcel niekto prudiť!), žiadne poriadne lode, námornícke krčmy, delfíny, karety, ponorky, ostrovy a mnohé iné nádherné a pôsobivé veci.

(Celá posádka na spoločnej fotografii takmer v cieli. Toľko bláznov na takom malom priestore, to nie je skutočne len tak....;) )


Ale je to koniec-koncov domov a máme tu veci a ľudí, ktorých nemáme a nebudeme mať nikde inde vo svete a na tom nezmení nič ani tá pôvabná drevená a lanami prepletená kocábka La Grace.

Pár slov na záver:

Plavba, ktorej som sa mal možnosť zúčastniť, vznikla z iniciatívy niekoľkých skvelých ľudí (pozdravujem Frantu Šefla) a predstavovala obchodnú cestu HMS La Grace pod velením Cpt. Josefa Dvorského v roku 1805. Počas tejto sme sa plavili takmer 1000 námorných míľ okolo talianskeho a francúzskeho pobrežia, takmer až ku brehom španielskym. Táto plavba bola vôbec prvým experimentom s historickou moreplavbou v Českej republike (so skoro jediným Slovákom na palube, akurát som to Borisovi posral práve ja, ehm) a je viac ako nádej, že rozhodne nie posledným!

Niet inej možnosti, ako s odchodom leta 2014 založiť opäť fond na plavbu brigou La Grace!

(Mapa vytvorená a počas plavby používaná pri navigácií Mr. Andrewsom alias Vechiom. Čoskoro bude v adekvátnej veľkosti zdobiť moju obývačku a slúžiť ako pamätník plavby na HMS La Grace.)



A pre všetkých, ktorí nevedia, čo s voľným časom, nech sa páči niekoľko odkazov na fotografie a videá:

http://ville.rajce.idnes.cz/Sete_2014_-_cesta_do_Sete_I./
http://ville.rajce.idnes.cz/Sete_2014_-_Slavnosti/
http://ville.rajce.idnes.cz/Sete_2014_-_Navrat/
https://www.youtube.com/watch?v=3Kr5SNOlzMQ
https://www.youtube.com/watch?v=HBFW0qaOPxM
https://www.youtube.com/watch?v=r-_l3zRM6Bs

A samozrejme, vsetko o lodi La Grace najdete TU!