Ako jeden k meču prišiel

Ja a môj dlhoročný spojenec vyčkávajúci na násype v holandskom Grolle.

Už dlhší čas premýšľam nad tým, že by sa patrilo trochu "oprášiť vozový park". Niežeby môj už niekoľko rokov používaný meč bol zlý či nezapadal do priemeru súčasného tridsiatkového reenactmentu, ale tak nejako od doby, v ktorej bol vyrábaný, už pretieklo mnoho informácií a objavilo sa ešte o čosi viac možností. No a samozrejme tiež priority a pohľad na historickú stránku veci sú o čosi iné ako kedysi.

Definitívny zlom sa udial na tohtoročnom Grolle, resp. v období tesne po ňom, keď som naviazal kontakty s niekoľkými jedincami či zostavami, ktoré ma svojou činnosťou a vnímaním reenactmentu, resp. oživovania histórie, zaujali do tej miery, že som sa rozhodol nielenže zbrane neskladať, ale radšej si rovno nejaké zabezpečiť.

Pôvodne som to ako nejaký vážny problém vlastne nevidel, ale ako sa nakoniec ukázalo, bola z toho celkom vydarená naháňačka. No a tak mi napadlo, že by možno nebolo úplne márne sa o takmer celý jej priebeh podeliť. Predsa len, nie je to práve problematika, ktorej by som sa nejako zvlášť venoval, a tak môžem spokojne prehlásiť, že ak už nič, odchádzam z tejto hry aspoň trochu obohatený. Duševne alebo duchovne, to už je na každého vlastnom uvážení.

Vzhľadom k zameraniu, ktorého sa snažím počas posledných niekoľkých rokov držať a ktoré mi pomerne dosť zjednodušuje proces upravovania vybavenia, boli moje požiadavky na meč nasledovné:

1. Celková dĺžka cca 90 cm
2. Priama čepeľ s jednoduchým "vojenským" košom

3. Datovanie okolo roku 1640

4. Uplatnenie v "švédskom" vojsku
5. Musí ísť o lacný produkt masovej produkcie

Ako bonus ku spomínaným štyrom bodom som si určil ešte jednu podmienku a to vyhnúť sa "mainstreamu", za ktorý považujem skrátenú verziu azda najznámejšieho "švédskeho meča" v našich zemepisných šírkach. Ten sa svojej obľube a podľa všetkého aj pomenovaniu teší okrem iného zrejme najmä vďaka svojmu zobrazeniu v knihách nakladateľstva Osprey venovaných švédskemu vojsku. V skutočnosti však ide o meč jazdecký a nachádzajúci sa vo švédskom Livrustkammaren, inak osobne nevidím dôvod prečo by malo ísť vyslovene o meč švédskeho pôvodu.

Jazdecký meč, cca 1640, Livrustkammaren.

Priznávam, pôvodne som zvažoval aj mnohými odporúčaný tesák, no nakoniec som dospel k názoru, že vzhľadom k tomu, aký je na obrazoch s vojenskou tematikou v 17. storočí pomer medzi priamymi a zahnutými čepeľami a koľko rôznych tesákov je už dnes na tridsiatkových bojiskách, som od tohoto zámeru upustil. Určitú rolu zohral fakt, že tesák je jednak označovaný často ako sedliacka zbraň, no a tiež to, že tesák nekorešpondoval so mnou zvoleným datovaním. Zdrvujúca väčšina tesákov, na ktoré som narazil a ktoré spĺňali kritériá masovej výroby, totiž pochádzala z prelomu 16.-17. storočia:

Tesák, prelom 16.-17. storočia, celková dĺžka cca 90 cm.

Takže moja pozornosť sa upriamila späť k mečom s priamou čepeľou. Dovolil som si však pri úvodnom vyhľadávaní použiť práve termín švédsky meč, hoci mám k nemu výhrady spomínané vyššie a navyše mám istú pochybnosť o tom, že existuje nejaký meč, ktorý by bol charakteristický pre švédske vojsko. Paradoxne vďaka použitiu tohto termínu som narazil na pojmy schwedendegen (švédsky meč) a schwedensabel (švédska šabľa):

Schwedendegen a schwedensabel, mnoho z nich bolo údajne vyrobených okolo roku 1640 na juhovýchode Nemecka. 

Čo ma obzvlášť upútalo, sú tvary košov týchto zbraní. Vzhľadom na moje predošlé informácie som sa nazdával, že tento typ koša je typický pre obdobie druhej polovice 17. storočia. No datovanie týchto mečov a šablí bolo skoršie, čo by ich stavalo do roviny pre mňa vhodného meča. Obzvlášť ak uvážime, že meče s týmto typom koša sú skutočne dochované vo veľkých počtoch vo viacerých zbierkach. Na tento typ koša som okrem iného narazil aj v bratislavskej Michalskej bráne (tu dokonca ako s mečovou, tak i šabľovou čepeľou) či vo viedenskom Arsenale, v oboch prípadoch boli opäť datované na prvú polovicu 17. storočia. Osobne práve vo Viedni to pôsobí celkom rozpačito, keďže hneď po sebe tam nasledujú expozícia tridsaťročnej vojny a expozícia obliehania Viedne z roku 1683 a tieto meče tam boli umiestnené v obidvoch expozíciách. Vo všetkých prípadoch boli označené ako ritterschwert (jazdecký meč), hoci osobne minimálne jeden kus mi prišiel na jazdecký meč príliš krátky. Bohužiaľ, nemal som možnosť ho zmerať priamo namieste, a tak tento svoj dojem neviem potvrdiť. Inak práve tento meč bol umiestnený vo vitríne patriacej do expozície tridsaťročnej vojny, rovnako ako aj o pár metrov ďalej umiestnený honosný generálsky kus. Len doplním, že pomerne veľké množstvo týchto mečov som na rôznych weboch našiel pod označením haudegen.

Haudegen z Fricker Historische Waffen website je datovaný na rok 1620.

V snahe vyhľadať si čo možno najviac informácií k týmto mečom som narazil na tzv. valonský meč. Podľa diskutérov na zahraničných fórach ide typickú vojenskú zbraň 17. storočia. V problematike pôvodu názvu sa síce názory rozchádzajú, avšak panuje zhoda v iných, pre mňa osobne zaujímavejších faktoroch. Tieto meče sa začali vo väčšom množstve objavovať v holandskej armáde okolo roku 1640, keď boli vyrábané masovo a na objednávku (veľké množstvo sa ich vyrobilo pre Holanďanov v nemeckom Solingene, na viacerých čepeliach je možné nájsť vyrazenú značku Amsterdamu). Ďalší zaujímavý postreh sa týkal rozmeru týchto mečov, spomínajú sa dve rozdielne dĺžky čepelí podľa toho, či ide o meč pechotný (32 palcov, cca 80 centimetrov) alebo jazdecký (36 palcov, cca 90 centimetrov):

Valonský meč, Antiqueweaponstore.com. Čepeľ je dlhá 80 cm, na nej nápis SAHAGOM aj symbol značky Solingen.

Od valonských mečov som sa obzvlášť jednoducho dopracoval k zmienke o meči označenom ako velddegen (podoba s nem. felddegen zrejme nebude náhodná). Jeho podoba s valonským mečom je viac ako zjavná, avšak rovnako tak je evidentná aj podoba s vyššie spomínaným haudegenom, prípadne anglickým mortuary sword. Za zmienku stojí, že i tento meč má palcový prstenec, hoci na fotografii ho práve nevidieť:

Velddegen z webu Hessink.nl

Avšak aj v problematike haudegenu som narazil na problémy s datovaním, aspoň teda v prípade meča označovaného ako haudegen s korálkovým košom spomínaným vyššie. Narazil som na široké datovanie začínajúce prakticky už samotným počiatkom konfliktu (ako napríklad v prípade haudegenu na obrázku vyššie), čo je podľa všetkého zapríčinené osádzaním starších čepelí novšími košmi v druhej polovici 17. storočia a následným datovaním mečov práve podľa čepelí, pričom výnimkou neboli do nich vyrazené symboly výrobcov:

Haudegen datovaný na rok 1640, dĺžka čepele je 88 cm. 

Haudegen datovaný do rozmedzia rokov 1650-1680.

Za zmienku určite stojí aj ďalší kus, ktorý sa ukrýva pod názvom haudegen a ak si pamätám správne, niekoľko podobných je vystavených aj vo viedenskom Arsenale:

Haudegen (hol. howdegen), cca 1620.

Keďže moje doterajšie znalosti boli v rozpore s týmito čerstvými informáciami, rozhodol som sa požiadať o pomoc. V rámci objektivity som tak nezáväzne na sebe oslovil viacero známych a ako nimi poskytnuté informácie, tak i názory na problematiku som vzájomne porovnal a následne na to vzniesol dotaz na brodeckom fóre. No a kým som čakal na prípadné reakcie, hľadal som ďalej. A čuduj sa svete, do hry vstúpili ďalšie dve možnosti, navyše natoľko zaujímavé, že potenciálne odpovede na brodci som odsunul do kategórie "potvrdzujeme Váš názor, nenechajte sa tým  ovplyvniť a vyberte si jeden z týchto dvoch nádherných mečov":

Felddegen, Nemecko, 1620, celková dĺžka meča 103,5 cm. 

Jazdecký meč, Švédsko, 1630, celková dĺžka meča 104 cm.

Oba meče spĺňali parametre s prižmúrením očí takmer dokonale. Až na jeden "malý" detail. V prípade oboch mečov ide o jazdecké zbrane, v prípade druhého navyše o pomerne honosný kus zdobený rastlinným motívom. A toto všetko by znamenalo jedinú vec: že podobne ako v prípade "mainstreamového švédskeho meča" by som musel siahnuť po kompromisoch, a teda opäť upravovať meč pre parametre pešiackeho meča. Tomuto som sa však už od samotného začiatku chcel v snahe vlastniť čo možno najvernejšiu kópiu meča vyhnúť a preto som hľadal pešiacky meč už "v základe". No podobne ako v prípade väčšiny úplne obyčajných vecí, zrejme ani meče podradnej úrovne nemalo moc zmysel odkladať pre prípadné neskoršie použitie reenactormi v 21. storočí. To som si myslel, kým sa na moju "brodeckú" výzvu neozval Aleš Kascha Knápek, ktorý sa tejto problematike venuje zjavne už nejaký čas. A tak sa až priamo do môjho mailboxu dostali dva mimoriadne zaujímavé, pre oko rozhodne nie vábivé kusy zo švédskeho Armeemuseum:

Pechotný meč, 1653, Armeemuseum. 

Pechotný meč, 1630-1640, Armeemuseum.

A tento Kashov mail si pokojne a s čistým svedomím dovoľujem označiť za v mojej honbe sa mečom za prelomový. Ďalším bodom boli už len maličkosti ako pochopenie systému vyhľadávania na stránke múzea podľa evidenčných čísel a zozbieranie všetkých verejne prístupných informácií (áno, áno, keby som sa do toho pustil z tohto konca, ušetril by som si kopu času a energie, ale uznajte, že by som nemal moc o čom písať a príbeh by nebol zaručene taký dramatický, prišli by ste tak tiež o kopu krásnych obrázkov). No a potom už len jeden detail: email s otázkami na telo priamo zamestnancom Armeemuseum. Výsledok? No, kiežby aj naši múzejníci komunikovali na takej úrovni ako tí švédski. Výsledkom je materiál podľa všetkého dostatočný na zadanie objednávky na výrobu meča niektorému zo zručných remeselníkov s dobrým renomé:

Celková dĺžka meča: 910 mm

Dĺžka čpele: 770 mm

Šírka čepele pri koši: 41 mm

Hmotnosť meča: 930 g

Rukoväť je drevená, potiahnutá čiernou kožou, ovinutie drôtom v tomto prípade chýba

No a samozrejme celkom kvalitná obrazová dokumentácia...

Čo dodať takto na záver okrem toho, že s odovzdaním materiálov Hadovi, ďakovných mailov ľuďom z Armeemuseum a azda doplňujúcich obrázkov Kashovi na revanš sa končí na niekoľko najbližších rokov moje zháňanie sa po pobočnej zbrani. So slzou dojatia v oku tak ďakujem všetkým za pomoc i za prečítanie si tohto dojemného príbehu so šťastným koncom. 

Len tak, pre istotu na záver dodávam, že tento článok nemá absolútnu snahu tváriť sa ako nejaká štúdia či snaha definovať a pomenovať typológiu pechotných mečov 17. storočia. Ide len o popis priebehu môjho pátrania po vhodnej pobočnej zbrani a zaujímavých bodov, na ktoré som narazil a ktoré toto pátranie usmerňovali a hýbali ním. Nič viac, nič menej, seriózne práce na túto tému rád prenechám inym. Napríklad práve taký Kasha sa na čosi také chystá a už to dokonca aj verejne priznal, tak si počkajte rovnako ako čakám ja...