Ako sme s Norfolke Trayned Bands v Nizozemsku bojovali

Prapor Norfolke Trayned Bands

Akcia, ktorú môžeme s nadhľadom nazvať olympiádou tridsiatkového reenactmentu, je definitívne za nami. A kým ostatní účastníci či diváci nostalgicky vzdychajú nad množstvom fotografií a videí rôznej kvality, ja už od prvého bojového dňa premýšľam nad konfrontáciou s "britským" palebným systémom, s ktorým som mal možnosť sa osobne popasovať práve počas podujatia de Slag om Grolle 2015. Nie je žiadne tajomstvo, že s niekoľkými ďalšími kolegami z Mortaigne regimentu sme pôsobili na tejto akcii pod praporom Norfolk Trayned Bands, ktorý kooperoval v rámci bojového regimentu s niekoľkými ďalšími anglickými zoskupeniami a jednotlivcami, vďaka čomu táto konfrontácia bola pomerne dôverná. Rovnako tak si myslím, že porovnanie "nášho" so "svetovým" nemusí byť vôbec na škodu.

V prvom rade by sa patrilo predstaviť zloženie mušketierskeho bloku, v ktorom sme pôsobili. Ten zahrňoval okrem nás mužov i ženy (samozrejme vystrojené rovnako ako muži, vybavenie bolo orientovane na ECW) vyššieho veku, vďaka čomu som sa i ja zaradil medzi tých mladších na bojisku. Mušketieri v bloku boli zozbieraní z 3-4 britských regimentov a naše počty počas troch dní kolísali v počte od 12 do 16. Rovnako tak kolísala aj úroveň manipulácie so zbraňou u jednotlivcov, pre ktorých je účasť na podobných podujatiach predovšetkým forma aktívného odpočinku či akčnej dovolenky.

Zástupcovia Mortaigne regimentu, ktorí mali možnosť okúsiť "britský" palebný systém

 
Faktom, ktorý nám činnosť v jednotke bez najmenších pochýb uľahčil, je používanie rovnakých vojenských manuálov, ako používajú Angličania. Trochu ma zaskočilo, že ani v ich prípade nejde len o manuály týkajúce sa ECW. Vďaka tomuto sme boli ušetrení akýchkoľvek nácvikov a po cca 10-15 minútach rozhovoru s veliteľom, počas ktorého sme si doladili jednotlivé povely, sme boli schopní fungovať "po anglicky". Fakt je, že hlavných povelov pre prípravu streľby a samotnú streľbu bolo len niekoľko:

"Make ready!"
"Present!"
"Give fire!"

V prípade, že to je niekomu skutočne povedomé, niet divu:

Z prekladu diela Henryho Hexhama The principles of the art military, 1637

Prípadne pre priaznivcov po nemecky písaných manuálov:

Z diela Johanna Jacoba Wallhausena Defensio patriae Oder Landrettung Franckfurt am Main, 1621

Je ale pravdou, že vzhľadom k rozdielnej úrovni mušketierov bol pred samotným "Give fire!" pridaný povel "Prepare for fire!", čím bol tým pomalším poskytnutý nejaký čas navyše. Ako sme sa zhodli, na kvalitu a koordináciu salvy má obrovský dopad samotný dvojslovný povel "Make fire!" na rozdiel od jednoslovného " Páliť!", kde je čas na reakciu dlhší, a tak každý strelec reaguje v tvare inak. Vďaka tomu je salva v našich končinách vačšinou podstatne rozťahanejšia.

Ako je vidieť, absentujú akekoľvek "povely" na ďalšiu manipulaciu s mušketou, nespomínajú sa panvičky, nabijaky, dútnaky a podobne. Celý proces nabíjania je zahrnutý pod povel "Make ready!" Všetok dril so zbraňou je prevádzaný v zhode s dielom Jacoba de Gheyna, kde som však registroval zaujímavý rozdiel. Kde my s mušketou manipulujeme čo možno najviac účelne a do danej polohy sa ju snažíme dostať s čo možno najmenším množstvom zbytočných pohybov, niektorí Angličania sa s mušketou náležite "vyhrali", takže vo výsledku to pôsobilo veľmi malebne. Obzvlášť bolo tieto "zbytočné" pohyby možno obdivovať pri kladení muškety na rameno alebo k nohe.

Ako veľké pozitívum a pomoc pre veliaceho hodnotím hlásenie zlyhávky, Angličanmi označenej ako "Misfire!", ktoré predvádzali tak, že ak niekomu mušketa z akéhokoľvek dôvodu nevystrelila, mušketier zatvoril panvičku, vytiahol z kohúta knôt a uchopil mušketu tak, že hlaveň mieri kolmo hore, zámková doska mieri smerom dopredu a panvička od tela. V tejto polohe mušketu následne zodvihol najvyššie, ako mohol. Následne sa odobral dozadu sa mušketiersky blok, kde vykonal všetky potrebné kroky pre to, aby mušketa bola opäť streľbyschopná a zaradil sa späť do bloku.

Čo sa týka striedania radov v bloku, podľa všetkého je v Anglicku preferovaný "holandský" spôsob, keď mušketieri po streľbe neodchádzajú dozadu späť pomedzi rady, ale je obchádzaný celý blok. Nedovoľujem si tvrdiť, že ide o nejaké pravidlo, je totiž možné, že sme  tento systém používali len kvôli obmedzenému priestoru na bojisku, kam sa tento systém vďaka možnosti používať úzky rozostup hodí viac. Rozhodne však práve pri tomto sme narazili na prvý výraznejší rozdiel medzi našimi systémami! Kým podľa nás sa po odchode radia mušketieri v rade do opačného poradia ako strieľali (prvý mušketier strieľajúci na pravej strane odchádza plynulo na najvzdialenejšie miesto v rade a pri ďalšom kole streľby bude stáť na ľavej strane), u Angličanov sa miesto mušketierov v bloku nemení. Osobne mi to nevyhovovalo, pretože vďaka tomu okrem prvého odchádzajúceho mušketiera všetci ďalši de facto obchádzajú jeden rad navyše namiesto toho, aby už stáli v tvare a venovali sa nabíjaniu. Rovnako tak v občasnom chaose na bojisku za mušketierskym blokom stáli bubeníci natlačení tak blízko, že absentoval priestor na opätovné zaradenie sa radu späť do bloku.

Ako som spomínal trochu vyššie, operovali sme na pomerne úzkom priestore, vďaka čomu sme stáli zoradení buď v troch, alebo v lepšom prípade štyroch zástupoch, v štyroch alebo piatich radoch. Vďaka tomu sme dokázali viesť plynulú streľbu a mali stále dostatok času na nabíjanie. Celkovo radenie do bloku bolo iné ako u nás, kde vždy minimálne dvaja ľudia majú svoje vopred určené miesto. U Angličanov, keď to sitácia vyžadovala, určil dôstojník palebnú čiaru a zavelil, koľko chce na nej zástupov. Podľa toho v čo najkratšom čase sa mušketieri zoradili tak, aby počet zástupov vyhovoval. Následne sa podľa toho viedla streľba v jednom alebo v dvoch radoch. Práve streľba v dvoch radoch bola využívaná neporovnateľne častejšie ako u nás, navyše odlišným spôsobom. Prvý rad na povel dôstojníka zakľakol, druhý opäť na povel sa postavil na kontakt kolena stojaceho s chrbtom kľačiaceho a následne sa pokračovalo v streleckej činnosti. Celkovo to trvalo o čosi dlhšie ako v našom prípade, keď sa do palebnej pozície stavajú jednotlivé rady samostatne bez ďalších povelov. Samozrejme, po salve odchádzal ako prvý predný rad, následne po ňom plynulo rad druhý. Streľba v troch radoch nebola použitá ani raz.

Ako sa ukázalo, najväčší problém nebolo samotné zvládanie streleckého drilu, ale pohyb jednotlivcov v samotnom bloku. Samozrejme, isté percento viny na tomto nesie aj rôznorodosť nášho zoskupenia, ale celkovo sme mali miestami problém so zapĺňaním medzier, ktoré vznikli z rôznych dôvodov. Kým napríklad my sme zvyknutí dostupovať na uvoľnené miesto pred jednotlivými mušketiermi v bloku, niektorí Angličania tvrdohlavo stáli na tom mieste, ktoré im bolo v danom okamihu priradené a nejavili iniciatívu sa presunúť tam, kde to bolo potrebné. Vďaka tomu, že sme v bloku mali 3-4 takýchto jedincov, situácia bola miestami komplikovaná, čo viedlo k tomu, že sme buď tieto medzery vypĺňali sami, alebo spolu so skúsenejšimi Angličanmi do nich pchali tých menej rozhodných. Našťastie sme len málokedy boli pod takým tlakom, aby to spôsobilo skutočné nepríjemnosti.

Celkom zaujímavá je tiež problematika používania nabijaku. Samozrejme, v Grolle sa nabijaky používať nesmú, ale aspoň sme sa na túto tému bavili po tom, čo si jeden z Angličanov všimol, že používame buď celokovové nabijaky, alebo nabijaky s kovovým nákončím. Z debaty vyplynulo, že na väčšine anglických podujatí sa smie nabijak používať, avšak len v prípade, že je celý drevený, bez kovového nákončia. Nabijaky s kovovým nákončím sa používajú len v prípade predvádzania zbraní priamo divákom, nie v prípade streľby voči nejakému inému bloku.

Týmto sa dostávam k zvláštnosti, ktorá absentuje, resp. je snaha o to, aby absentovala na podujatiach u nás. Tou zvláštnosťou je námer. Ako som vypozoroval v našom bloku, v Anglicku sa s námerom moc nebabrú a pokojne to mieria na jednotky oproti vedomí si toho, že majú nabitý len prach, nabijak mimo hlavne a že sú v dostatočnej vzdialenosti od "cieľa". Avšak akonáhle sa vzdialenosti na bojisku skrátili na cca 15 metrov a menej, veliaci dôstojník bez najmenšieho zaváhania zavelil mieriť vysoko, alebo streľbu zastavil úplne.

Osobne ma prekvapila intenzita streľby v bloku. V predošlých rokoch sme si počas pôsobenia s Mortaigne regimentom vystačili, síce s odretými ušami, ale predsa, s bežnou dávkou 12 rán na bandalíre. I keď je pravda, že na rozdiel od tohto ročníka sme pôsobili na španielskej strane, a teda sme viac manévrovali v poli a na streľbu samotnú sme toľko času nemali, navyše sme boli schopní bojovať aj telo na telo. Tento rok sme bojovali primárne v zákopoch a mimo nich sme manévrovali len minimálne. Rovnako tak sa Angličania vyhýbali blízkemu kontaktu, ak to bolo len trochu možné. Jednoducho u nich je mušketier primárne strelec a takmer všetok boj na krátke vzdialenosti obstarávajú pikanieri. Aj vďaka týmto faktorom nám bolo už pred prvou bitkou oznámené, že sa pôjde na 25-30 výstrelov a tento počet sme dosahovali v každej bitke vďaka bandalírom a papierovým patronám, prípadne sme zaradili do poslednej bitky už i veľké prachovnice, ktoré bežne priamo v poli nevyužívame.

Vďaka náhode sa nám podarilo tiež dostať k niekoľkým metrom Angličanmi používaného knôtu a otestovať ho v posledný bojový deň. Podľa všetkého ide o konopný a liadkom napustený povrázok hrubý cca 1 cm, takmer rovnaký, ako je možné zohnať u nás. S jedným zásadným rozdielom - náš je stáčaný, nie pletený ako v prípade anglického knôtu, a teda jeho využitie ako knôtu je absolútne žalostné. Čo sa týka použitia, horí rýchlejšie ako nami používaný bavlnený knôt, avšak teplota uhlíka je o čosi vyššia, takže prach na panvičke aj v prípade hrubých zŕn chytá bez problémov.

Patrilo by sa azda ešte spomenúť kooperáciu s pikaniermi, avšak rozhodol som sa túto temu z článku vypustiť (ak už pre nič iné, tak pre to, že prakticky žiadna sa vďaka nášmu pôsobeniu predovšetkým v zákopoch nekonala a spoločného manévrovania v poli bolo skutočne veľmi málo) a zamerať sa len na samotnú streľbu a rozdiely či podobnosti medzi jednotlivými systémami v rámci reenactmentu. Nepochybujem o tom, že skúsenosti ľudí z iných zoskupení by mohli byť iné ako tie moje, resp. naše, avšak nepochybujem ani o tom, že v prípade, že zoskupenia u nás rešpektujú pôvodné vojenské manuály a pracujú s nimi aspoň v tej rovine ako my, ich skúsenosť by bola podobná. Netvrdím, že to, čo robíme je správne alebo lepšie ako robia iní, avšak bezproblémové zaradenie do cudzojazyčného regimentu z krajiny s iným vnímaním reenactmentu podľa mňa osobne napovedá, že zvolená cesta je správna a práca s pôvodnými manuálmi má jednoznačne svoje výhody.