Ako sme sa navzájom potešili...

...nádhernými replikami!!! Teda, na čo vy hneď nemyslíte...

 Rok sa s rokom zišiel a opäť raz sme zavítali so svojím remeslom na Šelmberk neďaleko Ml. Vožice, kde sa konal 11. ročník Festivalu historických remesiel. A kým vám ako prví prinesieme jedinečnú a exkluzívnu reportáž o samotnom festivale, skromne sa pochválime, čo sme si odtiaľ po mnohých karamboloch doniesli a čo nám bude v nasledujúcich rokoch zaberať ďalšie miesto v skriniach.

Organizácia tábora pechoty

Ako sa zdá, zima je definitívne za nami. A ako nastáva čas, keď sa navracajú domov z teplých krajín vtáci, nastáva i čas návratov reenactorov všetkých období späť na bojiská. To so sebou prináša i staré dobré "kvartýrovanie", pod ktorým si všetci spoločne predstavujeme ono nevyhnutné budovanie stanových poľných táborov  na našich akciách.

Nie tak dávno som vo svojom článku Poľné tábory, stručný úvod do problematiky preventívne nesľuboval žiadny článok na túto tému. Avšak spätne si uvedomujem, že hoci v onom článku je možné naraziť aj na celkom zaujímavé informácie, akosi tam absentuje "návod" na to, ako by bolo možné vybudovať tábor historicky uveriteľnejší, než sú tábory známe v súčasnom reenactmente.

Vo vyššie uvedenom článku spomínam tri verzie táborov podľa toho, ako dlho stoja na svojom mieste. Vzhľadom k tomu, že tábory súčasných "armád" spočívajú na svojom mieste zvyčajne niekoľko dní počas víkendu, z nich ako možnosť najbližšia potrebám reenactmentu je podľa mňa Castra Sustentoria (The Standing Camp). Patrí sa poznamenať, že na rozloženie tábora toto veľký dopad mať nebude, keďže pravidlá pre rozmiestnenie stanov a prístreškov v tábore boli prakticky rovnaké a rozdiely medzi nimi vyplývali predovšetkým z počtu hláv v jednotlivých jednotkách a podobne ako bývali organizované Standing Camps, bývali organizované aj ostatné tábory.

Je nutné dodať, že hoci pracujem primárne s anglickými zdrojmi, skúsenosti autorov týchto manuálov vychádzajú z diania na kontinente, ktorého sa títo osobne účastnili. Podľa týchto autorov jeden z rozdielov medzi kvartýrovaním v Anglicku a na kontinente spočíva v tom, že armády na kontinente bývali početnejšie a väčšie mestá, v ktorých by boli tieto armády schopné kvarýrovať, bývali od seba vzdialenejšie, a teda stavba a využívanie týchto Standing Camps bývali častejšie ako v Anglicku.

Základnou jednotkou, s ktorou vojenskí teoretici pri organizovaní tábora pracujú, je kompánia.

Konkrétne Henry Hexham vo svojom diele The Principles of the art military počíta so 120, 150 a 200 vojakmi na kompániu. V súvislosti s faktom, že Hexham stanovuje pre kompániu plochu hlbokú 300 stôp, pre 120 (resp. 100) vojakov, je šírka tejto plochy 24 stôp (dva zástupy stanov a 8 stôp široká ulička medzi nimi). Pre 150 vojakov je to už 40 stôp (tri zástupy stanov a dve uličky medzi nimi) a v prípade, že kompánia dosahuje stav 200 vojakov, šírka je 56 stôp (štyri zástupy stanov a tri uličky mimo zadných uličiek medzi dvoma susediacimi kompániami).

Ako jeden k meču prišiel

Ja a môj dlhoročný spojenec vyčkávajúci na násype v holandskom Grolle.

Ako sme s Norfolke Trayned Bands v Nizozemsku bojovali

Prapor Norfolke Trayned Bands

Žena na vojnovom ťažení, 1645

Armády počas tridsaťročnej vojny sprevádzali tiež ženy a to v rôznych podobách. Z nich azda najpočetnejšiu skupinu tvorili manželky alebo družky vojakov, nasledujúce svojich partnerov neraz i so zvyškom rodiny a všetkým majetkom, ktorý dokázali uniesť. Ich život počas ťaženia nebol o nič jednoduchší ako život vojakov, ženy čelili prakticky všetkým strastiam ako aj muži a hlad, vyčerpanie či chlad boli bežnou súčasťou ich životov a pravdepodobne si medzi mnohými z nich vybrali krutú daň. 

Jednou z takých žien mohla byť aj Barbora Mathaus, prostá mladá žena, luteránka z Košíc. Život v rodine prísneho otca, mestského lekára jej pripadal málo zaujímavý, a tak keď sa jej cesty skrížili s cestami Olaffa, dlho neváhala. S odstupom času možno o svojom rozhodnutí pochybuje, avšak šanca na návrat k životu riadnej ženy je príliš malá a jej neostáva nič iné ako zdieľať útrapy s ďalšími jej podobnými ženami, ktoré robia z táborov príjemnejšie miesto a životy vojakov znesiteľnejšie.

Poľné tábory, stručný úvod do problematiky

"Tu strávili sme celú noc. Pohodlia mnoho sme pre silný dážď nemali. Jedli sme ovocie, no len tí, čo naň dosiahli, nápojom naším bola voda, posteľou zem, baldachýnom oblaky. Avšak vyťali sme kry a koly, rozbili brány a zapálili poriadne ohne."

Sgt. Nehemiah Wharton, Denzil Holles´ regiment, Worcester, 1642

Pokiaľ to bolo možné, vojsko počas ťaženia tábory nestavalo, ale kvartýrovalo v mestách, dedinách alebo iných osídlených lokalitách. Kvartýry boli prideľované dôstojníkmi zvanými Quarter-masters a ich pomocníkmi , ktorí jazdili napred a v predstihu zabezpečovali nevyhnutné opatrenia pred príchodom samotného vojska. Dôstojníci si zaberali, resp. im bol prideľovaný nocľah adekvátny ich hodnosti, zvyčajne pôsobili ako "hostia" v obydliach miestnej šľachty, statkoch majetnejších vrstiev či hostincoch. Naproti tomu bežným vojakom bolo poskytované ubytovanie v domoch nižších vrstiev, povinnosťou domáceho bolo tiež zabezpečiť vojakom stravu. Často ako improvizované kasárne (barracks, pravdepodobne zo španielskeho barracas, prístreškov z dreva, brán, dverí, okeníc a podobne, budovaných španielskymi vojakmi vo Flandroch) slúžili verejné budovy ako radnica či kostol, zvyčajne sa nepohrdlo ani stodolou či kôlňou a občas museli siahnuť vojaci aj po menej prijateľných možnostiach ubytovania:

"...kde bol kvartýr neznesiteľný natoľko, že mnohí z našich kapitánov nedokázali si nájsť nocľah,  vojaci boli vďační i za chlievy a koľkí len mohli, kvartýrovali v kostole..."