De Slag om Grolle 2019

Ak by som parafrázoval slová jedného zo spolubojovníkov, zaznelo by čosi ako "Stál som v česko-slovenskom regimente, anglickom, poľskom, tak prečo nie v aj v holandskom?" No, po poslednom pôsobení našich mušketierov si nielen my dvaja smieme na zoznam "zamestnávateľov" pripísať už aj holandské velenie.

Nielen medzinárodná, ale priam medzikontinentálna kompánia.
Foto: Baška

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, oficiálne sa spolupráca kvôli spoločnej účasti v Grolle rozbehla už začiatkom roku 2019, keď sme si v malom počte skúsili kooperáciu s holandskými kolegami z MARS Compagnie te Voet počas nimi organizovaného zimného táborenia na zámku Hernen. Počas nášho vlastného mustru v Rymiciach sme už zvyšok mužstva začali pomaly pripravovať na pripravovanú spoluprácu a rovnako i naše pôsobenie v Jablunkovskom priesmyku nám poslúžilo ako možnosť vyladiť dril tak, aby bol v maximálnej možnej miere funkčný a kompatibilný s holandským. Napriek tomu, že až do poslednej chvíle to s našou účasťou na De Slag om Grolle nevyzeralo vôbec ružovo, nielenže sa nám nakoniec podarilo dodať veleniu 11 muškiet so samostatným zázemím, ale navyše z toho bola pre mňa osobne dosiaľ najvydarenejšia účasť na tomto podujatí.

Česko-slovenské zastúpenie Projektu 1645
Foto: Baška

Úprimne, už dlhšie pre mňa osobne nie je vrcholom tohto podujatia samotná účasť v bitke. Rozhodne však nepopieram, že má svoje obrovské čaro, navyše tentoraz okorenené i napriek obmedzenému priestoru na manévrovanie pôsobením našej holandsko-austrálsko-česko-slovenskej kompánie.

Mašírujeme cez mesto až do bitky.
Foto: Annelies Hopman

Ako som spomenul, dodali sme veleniu pre kompániu 11 muškiet (ako veteránov, tak i "nováčikov"), čo spolu s holandskými mušketiermi vyšlo na krásnu kompániu v podobe dvoch mušketierskych krídel a pikanierskeho stredu. Každé z krídel bolo pod velením jedného z holandských seržantov, pikaniersky stred viedol do skrumáží poručík a zároveň hlavný veliaci kompánie. Trochu tragické pre postupne sa vďaka každodenným drilom zlepšujúci tvar je, že bitka v Grolle je vo svojej podstate zákopová. V tomto prostredí najmä na holandskej strane je problém pracovať s jednotkou tohto rozmeru, navyše radenej značne do šírky (a to aj napriek tomu, že mušketierske bloky stáli zoradene len do dvoch zástupov). Avšak i tak sa každý deň podarilo v bitke nájsť aspoň na krátky čas dostatok priestoru na vyskúšanie si streľby podľa holandského modelu, nasledovanej útokom pikanierskeho stredu.

Mimo zákopov, v poli na ľavom krídle. Foto: Ellie Wout

O samotnej streľbe nemá zmysel sa rozpisovať zbytočne podrobne vzhľadom k tomu, že buď o nej už všetci všetko dávno vedia, alebo aj preto, že som sa jej venoval v jednom zo starších článkov po spomínanom zimnom táborení na zámku Hernen Ako sme s holanďanmi nebojovali. 

Rišo a Alistaire pália zo zákopu. Foto: Marcel Houwer

Slovensko-holandská spolupráca na palebnej čiare.
Foto: Tomasin Francesco

Taz prvýkrát nielen v Grolle, ale i na bitke. Foto: Marcel Houwer

Martin (vpravo) prvýkrát v Grolle a zároveň na tridsiatkovej bitke.
Foto: René van den Mosselaar

Obzvlášť zaujímavo pre mňa vychádza (vzhľadom na možnosti nepochybne značne subjektívne) porovnanie s ostatnými mušketiermi v našom dosahu, s ktorými sme na bojisku prišli do kontaktu. Na celom bojisku prevládala priamo v poli, teda mimo zákopov, streľba vedená salvami. Nič proti nim, sám mám salvu v troch radoch obzvlášť rád, avšak som zástancom ich efektívného využitia. Ich hlavnou nevýhodou je, že v nedostatočne hlbokých tvaroch nie je možné salvy viesť priebežne, dostatočne rýchlo po sebe. Medzi salvami tak vzniká väčšie časové okno súvisiace s nabíjaním, radením mušketierov pred výstrelom a po výstrele znovu nasledujúcom návrate mušketierov na výchozie miesto. V nedostatočne zocvičených jednotkách je celý tento proces nezmyselne dlhý minimálne oproti streľbe vedenej po radoch, kde je možné rady vystriedať a vystreliť s nimi doslova v rozpätí niekoľkých sekúnd podľa toho, ako sú v danom spôsobe mušketieri vycvičení. V počte štyroch za sebou stojacich radov je čas na opätovné nabitie dostatočne dlhý na to, aby sa mušketier dostal znovu na palebnú čiaru pripravený a počas celého procesu nabíjania jednotlivca je vedená streľba ďalšími mušketiermi v bloku. V počte troch radov sa musia mušketieri už značne obracať, aby na palebnú čiaru prichádzali s nabitou mušketou a už založeným dútnakom, a to aj v prípade nabíjania bez nabijaku. Ak by niekoho zaujímalo porovnanie, čo sa týka rýchlosti vedenia streľby, zvyčajne sme stíhali prestriedať tri rady oproti jednej proti nám vedenej salve.

Holandsko-slovensko-česká palebná čiara. Foto: Willy Kock

                 
Preto mňa osobne trochu prekvapuje (a nie práve príjemne), že aj ďaleko početnejšie jednotky, ktoré by boli schopné postaviť dostatočný počet radov aj pri zachovaní napríklad štyroch zástupov, sa nezoradia do viac ako troch radov a vedú pomerne "riedku" streľbu. Áno, uznávam, že pri celkovom počte účastníkov na bojisku sa i napriek tomuto všade po bojisku strieľa, čo vytvára zdanlivý dojem neprestajne vedenej streľby. Avšak zastávam názor, že streľba po radoch s obchádzaním mušketierskeho bloku do Grolle minimálne na holandskú stranu patrí a jej ignorovanie, nech sú dôvody pre to akékoľvek, bojovú ukážku mimo zákopov značne ochudobňuje. Ďalšou z výhod tohto vedenia paľby je "nenáročnosť" na priestor, jednotky by takto boli užšie, nezaberali zbytočne veľa priestoru na šírke bojiska a to by poskytovalo viac priestoru na manévrovanie mimo zákopov. Tým by sa bitka stala nielen o čosi atraktívnejšou, ale aj bezpečnejšou, keďže by nedochádzalo ku kolíziam medzi jednotkami.

Nasledujeme Richarda, holandského poručíka.
Foto: Willy Kock

Totiž o tom, že tento systém vedenia paľby je značne "neznámy" svedčí aj fakt, že mnohé jednotky, resp. ich dôstojníci nemajú dostatočné povedomie o kooperácií jednotiek na úrovni M+P+M. Azda v každej z troch bitiek v Grolle sme museli v poli riešiť problém, keď do medzery po pikanieroch vyslaných do útoku a teda na ich miesto v kompánii sa takmer pravidelne vsúvala niektorá z jednotiek postupujúca za našou kompániou. To viedlo jednak k oddeleniu mušketierskych krídel od seba a zabratiu voľného priestoru krytého paľbou pre z kontaktu ustupujúcich mušketierov. De facto po každom z pikanierskych útokov sme tak neboli schopní efektívne pokračovať v činnosti ako celok, ale museli sme riešiť opätovné vyskladanie kompánie v priestore obmedzovanom hoci spriatelenou, avšak prehnane iniciatívnou a nie moc rozhľadenou jednotkou.

Ďalšou z komplikácií, s ktorou sme sa občas museli vysporiadať, bolo vybiehanie jednotlivcov spoza nás priamo pred hlavne po tom, ako prvý rad vystrelil. Kým sa na palebnú čiaru postavil nasledujúci rad a zamieril, mali sme priamo pred hlavňami napríklad iniciatívneho nemeckého felčiara. Ten zjavne (opakovane) usúdil, že má medzi výstrelmi dostatok času na menšiu kultúrnu vložku s hraním sa na zranenia. Bohužiaľ sa vždy mýlil a situáciu mušketierom o čosi skomplikoval. Tu sa však obzvlášť skúsene prejavovali holandskí sežanti, ktorí jednoducho buď paľbu spomalili, presmerovali, alebo úplne odvolali. Opäť jeden z dôkazov, že tento spôsob vedenia streľby nie je medzi reenactormi najznámejší.

Škoda. Okrem iného trochu šetrí prach...

Rišo s Kubom menia smer streľby ponad nemeckého felčiara.
Foto: Renéé van den Mosselaar

Napriek komplikáciám sme si bitky užili ako mimo zákopov, tak v nich. Je to skrátka taka pestrá záležitosť, velenie musí vzhľadom na počty účastníkov reagovať pomerne svižne a občas aj za cenu nie práve rozumných rozhodnutí. Príkladom nech je odloženie muškiet a o čosi dlhšie postávanie s mečmi v rukách proti strieľajúcim mušketierom.

Ak mi však v bitkách ako Grolle skutočne čosi vadí, tak je to zvýšený výskyt mečíkarov oproti minulému ročníku. Niektorí z nich sú pre mňa už notoricky známi za tie roky, čo tam chodievam. Bez zbroje, bez helmy, s mečom a štítom alebo dýkou krepčia okolo niektorej z jednotiek (zvyčajne španielskej) a vyčkávajú, aby mohli v momente zrážky pikanierskych blokov ten nepriateľský obehnúť a naskákať pikanierom na chrbáty. Úprimne, jednak si neviem predstaviť, ako by takto obiehali niekoľkostočlennú jednotku v skutočnom boji, jednak si nedokážem predstaviť ich bojovú hodnotu počas vedenia nepriateľskej paľby. Okrem toho, že títo "reenactori" z môjho pohľadu na bojisku vyzeraju značne hlúpo až tragikomicky, sú svojím spôsobom nebezpeční. Ich boj vedený na spôsob "cigánskej férovky" neraz vyhrocuje situáciu a zákroky proti nim sa postupne každým dňom o čosi viac pritvrdzujú, čo vzhľadom k ich nulovej ochrane logicky smeruje k nebezpečenstvu úrazu. Byť to na mne, vyhodím ich. Po tých rokoch, čo tam chodia, si už minimálne na helmu zarobiť mohli, aby ich pustili do niektorého z pikanierskych blokov...

Čo však nielen mňa na tohtoročnom Grolle obzvlášť bavilo, bolo hranie sa na vojakov. Zdanlivo maličkosti, avšak vo výsledku to vytvorilo aspoň malý obraz skutočne fungujúcej kompánie. MARS Compagnie te Voet má okrem súhrnu interných pravidiel pre pôsobenie na akcii, ktoré sa viac ako značne prekrývajú s našimi roky používanými, aj niekoľko zaujímavých pravidiel a povinností kladených práve na vojenskú časť účastníkov.

Poručík vykonáva rannú inšpekciu stanov.
Foto: René van den Mosselaar

Ulička medzi prístreškami v prvé ráno. Postupne pribudli ďalšie.
Foto: Taz

Taverna Compagnie te Voet, miesto na večerný pokec.
Foto: Taz

Okrem každodenného drilu v rozsahu cca 1-1,5 hodiny predchádzajúceho každej z bitiek, počas ktorých bol vďaka prakticky totožnému drilu dôraz kladený v podstate len na vyladenie detailov a zvládnutie holandskej povelovky, sme tak absolvovali budíčky vyhlasované bubeníkom, rovnako tak ranný nástup s rozdelením inštrukcií mužstvu a overovaním bojaschopnosti mužstva či inšpekcia stanov. Počas nástupov sa preveroval technický stav výzbroje a na základe výsledkov sa situácia riešila, po návrate z bitiek sa okrem vyhodnotenia bitky velením tento stav výzbroje preveril znovu, nasledovaný organizovanou údržbou. Akonáhle boli všetky z povinností splnené, prišiel rad na výdaj stravy. Každý z večerov bol určený veliteľ stráže a vydané inštrukcie pre dvojhodinové hliadky od polnoci do vyhlásenia budíčku.

I vodu sme nosili štýlovo, vedrá a váhy vyrobil Aleš.
Foto: Olaff

Zdanlivo maličkosti a nepotrebné veci, avšak každá z týchto drobností mala i svoj prakticky význam. Veliteľ mal presnú predstavu o počte mužov v poli, o funkčnosti ich zbraní, nikde v tábore nebol viditeľný moderný bordel, ohne horeli včas, vždy bol dostatok vody a dreva pre potreby kuchýň, po tábore sa nepotuloval žiadny náhodný okolidúci, nikomu sa nič nestratilo ako v niektorých táboroch a podobne. A i napriek týmto povinnostiam sa vždy našiel dostatok času na odbehnutie si do mesta a urobenie si chvíľky pre seba, nákupy nového vybavenia či suvenírov pre rodinu...

"Horúce kreslo" na záver. Slovo dostal každý, kto mal záujem.
Foto: Taz

...alebo hoci aj na žiadosť o ruku, ak by niekto veľmi chcel...

Skrátka, ak by sa ma náhodou niekto zase raz niekedy pýtal, čím je to Grolle také výnimočné, tak jedným z kopy vymenovaných bodov určite bude možnosť urobiť si to tam naozaj krásne s ľuďmi, ktorí vnímajú reenactment takmer rovnako alebo aspoň podobne ako my.