(Pieter de Hoch, Veselý pijan)
To tvrdí príslovie. My však už dnes vieme, že to nie je tak celkom pravda. Obzvlášť v prípade, že máme aspoň aký-taký prehľad vo vrstvení odevu v 17. storočí. Odhliadnuc od toho, že naši predkovia, pokiaľ šlo o udržanie telesného tepla, nepremýšľali rozhodne inak ako dnes my, venuje sa tejto problematike i Roman Alistaire Urbáni vo svojom článku Odívaní v době třicetileté války (Sborník příspěvků Workshopu třicetileté války, 2012).
(Jan Miense Moleanaer, Dvaja chlapci a dievča hrajú na hudobné nástroje)
Pre tých, ktorí zborník k dispozícii nemajú, a teda sú o článok ukrátení, si dovolím načrtnúť veľmi stručne problematiku spomínaného vrstvenia, ktoré nám zaručí, že náš odev bude spĺňať všetko potrebné, a teda že nás zahreje a udrží v suchu. Rovnako ako dnes, aj kedysi túto úlohu plnili tri základné vrstvy:
1. spodné prádlo ako základná vrstva (košeľa, spodky, pančuchy)
2. hrejivá stredná vrstva (waistcoat, male petticoat, doublet)
3. horná vrstva v podobe zvrchníkov (kabát, plášť, cassock, soldiers coat)
Ak všetky tieto vrstvy oblečieme na seba, samozrejme v správnom poradí, mali by sme zvládnuť v podstate všetky výkyvy počasia, v prípade zdvojenia niektorých vrstiev dokonca i jeho extrémnejšie podoby.
V podstate všetky spomínané prvky jednotlivých vrstiev sú v našich končinách známe, avšak práve stredná hrejivá vrstva až na doublet je pomerne utajená. Sčasti to je spôsobené mylnou interpretáciou obrazových zdrojov, sčasti je na vine nedostupnosť písomných zdrojov. Našťastie doba pokročila, mnohá literatúra sa stala dostupnou a s ňou aj autentické písomné zdroje, akými sú napríklad mnohé závety. A práve z nich sa dozvedáme o úplne bežnej odevnej súčiastke, ktorou waistcoat bezpochyby je. "Tridsiatková" verzia dnešného svetra alebo mikiny, nosená pod doubletom v prípade chladného počasia, namiesto doubletu v chladnej domácnosti či ako náhrada doubletu v pracovnom prostredí sa spomína v zoznamoch ako majetok či pozostalosť sedliakov, majiteľov hospodárstiev, služobníkov, námorníkov, osadníkov, ale samozrejme tiež vojakov.
A ako je možné waistcoat na obraze rozpoznať? Väčšinou je červenej farby, vpredu bez zapínania, na rozdiel od klasického doubletu nemá na ramenách krídelká alebo stojačik. Zvyčajne je zakasaný do nohavíc, výnimkou však nie je ani prepojenie s nohavicami. Na iných obrazoch ho je viac či menej vidieť vytŕčať len spod doubletu.
(David Teniers, Maľba jari)
(Quiringh Gerritsz van Brekelenkam, Splátka)
(Sybrand van Beest, Zeleninový trh)
Ako správna hrejivá vrstva boli waistcoats vyrábané prevažne z vlny, často sa však spomína aj bavlna. Boli nielen šité z tenšieho súkna, ale i pleteniny rôznej hrúbky. Rôznia sa aj strihy. Spomínajú sa waistcoats s rukávmi či bez nich, otvorené či obliekané cez hlavu, so zapínaním na háčiky alebo gombíky, prípadne bez zapínania. Najčastejšie používaná farba je červená v rôznych odtieňoch, vzhľadom k tomu, že naši predkovia túto farbu považovali za tzv. teplú farbu. Spomínajú sa aj odtiene zelenej či biela farba, príležitostne tiež zdobenie okrajov stuhou. Samozrejme, všetky tieto veci sa odvíjajú od viacerých faktorov, ako napríklad konkrétny časový úsek, ročné obdobie či spoločenská vrstva.
(Pravdepodobne detský pleteninový waistcoat zo 16. storočia zo zbierky Museum of London)
Vychádzajúc zo strihu uverejneného v jednej z kníh britského historika Stuarta Peacheyho venovanej práve tejto problematike (Doublets Part 2, Male Petticoats and Male Waistcoats) sme sa pokúsili vytvoriť z tenkej červenej vlny waistcoat s rukávmi obliekaný cez hlavu so zapínaním na háčik. Úprimne, jednoduchá záležitosť a zábavka na pár hodín aj pre menej zručného krajčíra. A napriek svojej jednoduchosti je výsledkom užitočná a historicky správna súčasť vybavenia reenactora bez tukovej vrstvy.
Foto: Baška