sobota 25. augusta 2018

Tak predsa!


Je už všeobecne známy fakt, že ani nie pred rokom som sa neúspešne pokúsil o zdolanie Svätojakubskej cesty z Košíc do Levoče. Porazený počasím a chatrnou morálkou som si predsavzal, že sa o to pokúsim opäť. Našťastie tento pokus v okruhu mojich priateľov vyvolal záujem dosť veľký na to, aby bolo možné zostaviť priam expedičný tím, ktorý po necelých štyroch dňoch a vyše 96 kilometroch skutočne dosiahol cieľ púte a Košickou bránou vkročil do Levoče. 

Spolu so mnou vyrazili na cestu ďalší štyria pútnici: Pepek, Dominik, Nabuko a Rišo, súpisku doplnil Kubo ako dokumentarista. Keďže sa veľmi skoro ukázalo, že zároveň nie je schopný fotiť i natáčať, s ľútosťou musíme oznámiť, že s celovečerným filmom počítať nemusíte. Púť by podľa v informačnom centre voľne dostupného sprievodcu mala trvať 5 dní, no podobne ako som to plánoval vlani sám aj tentoraz sme si tú našu skrátili o deň. Raz darmo, dovolenku je potrebné si šetriť na skutočný oddych. No a okrem toho sme tiež všetci ako bývalí či už len rekreační športovci ohromne fit. S predošlým pokusom boli spoločné aj pravidlá, ktoré sme si pre putovanie určili. Naše oblečenie a vybavenie boli zvolené tak, aby jednak spĺňali požiadavky pre rok 1645 a zároveň aby spolu čo najvernejšie vytvárali typickú siluetu pútnikov zo 17. storočia tak, ako ju poznáme napríklad z malieb Davida Teniersa mladšieho. Paradoxne to na fotografiách nie je práve poznať, keďže kvôli vysokým denným teplotám sme prakticky celú trasu kráčali v košeliach. No, aspoň že tie palice, brašny, klobúky a mušle je vidieť. Inak okrem oblečenia niesol azda každý z nás náhradnú košeľu a pár pančúch, pre prípad zlého počasia alebo na spanie plášť alebo deku.


Na tieto zvyčajne došlo až večer, resp. v noci, keďže prvé dve noci sme prespávali na zemi v drevenom prístrešku, resp. na drevenej podlahe pod altánkom vedľa horskej chaty. Obzvlášť prvá noc mne osobne až príliš pripomínala vlaňajšok, keď sa najprv v niekoľkých vlnách prehnala poriadna búrka, ktorú následne vystriedala čistá obloha a prudký pokles teploty. Oproti súčasnému poňatiu tejto púte, keď je trasa volená tak, aby pútnici mali každú noc možnosť spať pod strechou so zázemím, sme my volili práve už spomenuté nocovanie. Jedinú výnimku tvorila naša tretia noc, keď vzhľadom na problémy niekoľkých z nás sme zvolili práve nocľah v "hostinci" (tento termín sme používali rovnako pre horské chaty, penzióny, krčmy či obchody), kde sme využili všetko pohodlie na načerpanie síl pred posledným úsekom.

Aj stravovanie bolo podobné, ako sme ho už zvykli riešiť na podobných, hoci svojím rozsahom neporovnateľných podujatiach. Každý z nás niesol zásoby na dva a ako sa počas putovania ukázalo s trochou skromnosti aj na tri dni. Tieto pozostávali podľa chuti jednotlivcov z rôznych suchárov či posúchov, slaniny, sušeného mäsa, varených vajec, syra, sušeného alebo čerstvého ovocia, orechov tak, aby bolo možné jesť jedlo bez prípravy, často priamo za pochodu. Azda by som mohol zmieniť, že ja osobne som mal oproti predošlému pokusu zbaleného asi o polovicu menej jedla (140 g suchárov, 150 g slaniny, 250 g  zmesi orechov a ovocia, 4 varené vajcia, 200g syra). Toto prosté jedlo sme každý deň doplnili počas dlhšej zastávky v niektorom z "hostincov" poriadnou porciou teplého jedla. Vzhľadom k tomu, že "hostince" sme nenachádzali v pravidelných časových rozostupoch, niekedy toto jedlo vyšlo na dopoludnie, inokedy na popoludnie či dokonca neskorý večer. 

Veľmi podobne sme riešili aj pitný režim. Každý z nás niesol koženú alebo kameninovú fľašu, džbánik s objemom 0,7-1,5 litra, ktoré sme doplňovali vždy, keď to bolo možné a bez ohľadu na to, či fľaše boli alebo neboli prázdne: v "hostincoch", z prameňov či neraz priamo u ľudí v domoch popri trase. Určite stojí za zmienku, že nám ľudia v takomto prípade vždy vyšli ochotne v ústrety a prehodili s nami pri tejto príležitosti aj zopár milých viet. Patrí sa dodať, že v "hostincoch" sme si okrem vody takmer bez výnimky dopriali aj pivo. Jednak ako príjem tekutín, jednak ako neraz potrebné morálne povzbudenie.

Čo sa týka jedla a tekutín, osobne mi prišlo veľmi zaujímavé sledovať rozdiel v spotrebe a potrebe medzi jednotlivými pútnikmi v závislosti na tom, či šlo o vytrvalostných alebo silových športovcov, ale tiež podľa terénu. Na tomto mieste by som ako zaujímavosť spomenul 2,5-kilový úbytok telesnej hmotnosti práve u Pepka počas vrcholiacej silovej prípravy, ktorý tento hmotnostný deficit a z neho vyplývajúcu únavu pociťoval ešte počas ďalšieho týždňa tréningu. Podľa opakovaných reakcií v mojom najbližšom okolí Pepek určite zjavne nebol jediný s úbytkom hmotnosti, akurát ja som sa preventívne na váhu pred akciou nestaval.


Po niekoľkoročnej pauze od podujatí s pútnickou tematikou sa nám podarilo aspoň symbolicky oprášiť aj duchovný aspekt. A tak opäť vďaka Jurajovi Gembickému, ktorý nás v úlohe duchovného vyprevádzal na cestu, zaznelo uprostred malej čistinky Požehnanie pútnikov, neskôr cestou mariánsko-loretánske litánie schválené pápežom Sixtom V. v roku 1587 a kým nás Juraj zanechal nášmu osudu, došlo aj na modtlitbu požehnania devocionálií. A hoci sám nie som veriaci, musím uznať, že to navodilo skutočne silnú atmosféru hneď v úvode.

Požehnanie pútnikov

Žalm 122

V mene otca i syna...Amen. )
Boh, naša spása a naša útecha, 
nech je s Vami všetkými. 
I s duchom tvojim.

(Príhovor: Drahí bratia a sestry, pútnici, 
nastupujeme na túto sv. púť. 
Treba, aby sme si vzbudili úmysel, ...
Miesta, ktoré túžime navštíviť svedčia 
o nábožnosti Božieho ľudu, 
ktorý tu prichádza a navracia sa posilnený.)

S dôverou vzývajme Boha, počiatok a cieľ 
našej ľudskej púte, vrúcne zvolajme: 
„Nebeský otče, milostivo nás sprevádzaj 
na našej ceste !“ 

Všemohúci Bože, ty vždy preukazuješ 
svoje milosrdenstvo tým, čo ťa milujú 
a v nijakej krajine nie si vzdialený od tých, 
čo ťa hľadajú. Stoj pri svojich nábožne 
putujúcich služobníkoch, a riaď ich cestu 
podľa Tvojej vôle – cez deň ich zahaľ 
svojou spásnou tôňou, v nociach svieť svetlom 
svojej milosti, a sprevádzaj ich, aby šťastlivo 
prišli na to miesto, kam putujú, 
skrze Krista nášho Pána. Amen.

Pán nech riadi našu cestu
a naše kroky v svojej spáse. Amen
Nech je pri nás Pán a nech je 
našim milosrdným sprievodcom. Amen
Nech cesta, ktorú s dôverou začíname, 
s Božou pomocou šťastlivo skončíme. Amen
Nech Vás žehná všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Sv.


Ako už bolo spomenuté, pôvodne 5-dňové putovanie sme si rozdelili do štyroch dní, takže jednotlivé etapy boli dlhšie a vlastne až na konci tretieho dňa sme dohnali stratu toho jedného chýbajúceho dňa. Opäť pre zaujímavosť uvediem, že počas cesty sme narazili na skupinu mladých pútničok, ktoré sa držali takmer presne inštrukcií v sprievodcovi a počas našich vzájomných stretnutí pôsobili podstatne spôsobilejšie ako my naháňajúc limity. Našťastie, vychádzajúc z môjho vlaňajšieho pokusu už boli vopred zvolené miesta na dozásobovanie vodou, na oddych s jedlom či nocľah a to až do Krompách, ktoré sme dosiahli v tretí deň a kde som predošlý rok svoje putovanie po asi 60 kilometroch ukončil.

Keďže by som nerád čitateľov nudil zbytočne rozsiahlymi popismi jednotlivých etáp pozostávajúcich z podstatnej časti z kráčania, vypichnem v bodoch len niektoré, azda zaujímavé momenty. Bohužiaľ, väčšinu z nich by ste skutočne dokázali oceniť, ak by ste ich mali možnosť vidieť ich na vlastné oči...

Deň prvý: Ora Pro Nobis


  • Na cestu vyrážame po pol ôsmej ráno.
  • Juraj v roli duchovného nám uprostred malej lesnej čistinky žehná a po približne 15 km nás opúšťa.
  • Na chate Lajoška sa vrháme na tamojšie jedlo a prvýkrát sa dozvedáme o pätici pútničok. V tomto momente to považujeme za chatársky humor.
  • Stretávame mladý manželský pár kráčajúci po Ceste hrdinov SNP od Bratislavy, následkom informácie o prejdených 600 km sa Dominik prvýkrát psychicky rúca.
  • Do cieľa etapy pod Kojšovskou hoľou si každý z nás prináša vlastného vlka.
  • Ukazuje sa, že Rišom vlastnoručne vyúdená slanina sa skutočne parádne vydarila.
  • V noci prichádza v troch vlnách už spomínaná búrka a prudké ochladenie, avšak skutočne rušivé pre náš spánok je Rišovo chrápanie.
 Deň druhý: Gelnica v rádiuse 500 m


  • Dominik sa rúca druhýkrát v dôsledku studenej, prebdenej noci, nakoniec sa znovu oklepe a pokračuje s nami.
  • Hneď zrána zdolávame kopec a zahajujeme postupný zostup do Gelnice. Cestou si však dopriavame kúpeľ v potoku lemujúcom cestu.
  • Expedičný tím sa len ťažko zmieruje s finálnou časťou zostupu serpentínami do Gelnice. Vzdušnou čiarou 500 metrov, v skutočnosti nachodíme ďalšie dva kilometre. Na záver z lesa vypadneme priamo do cigánskej osady, kde si od nás miestne deti namiesto pozdravu pýtajú cukríky.
  • Miestny gelnický ochmelka nám ukazuje krčmu s najlepším pivom v Gelnici, hneď vedľa si v stánku dávame aj zmrzlinu.
  • V penzióne kúsok za Gelnicou takmer upadne do bezvedomia čašníčka po spísaní objednávky: 5x dvojitý "smažák". Bohužiaľ, ten strávime hneď na následnom 4-kilometrovom stúpaní.
  • Slávny zostup zjazdovkou na Plejsoch ku Chate Energetik, kde nás miestny chatár Ivan víta borovičkou, kvôli nám naráža nový sud a necháva nás prespať v altánku. 
  • Prvýkrát stretávame pútničky a počas večerného posedenia pri ohni ich oberáme o ilúzie o nás. Ďakujeme, Dominik!
  • V noci jasná obloha plná hviezd, nočný pokoj tentoraz narúša Pepek. Zrejme ide o pomstu za predošlú noc.
Deň tretí: "Peter, ty Judáš!"


  • Ráno nás budí voľne sa pasúci osol Peter. Držíme sa rád chatára a ukrývame všetko, čo by mohol ukradnúť. Napriek tomu chatár Ivan s jeho spôsobmi nie je spokojný, Peter zase nie je spokojný s tými jeho.
  • Divoké klesanie do Krompách a Pepkových 95 kg likvidujú podrážky topánok, z Košíc povolávame zálohu s náhradným párom.
  • Za Krompachmi sa prvýkrát psychicky rúca Pepek a v amoku a prechodených topánkach trucovito dupe skrz mokrinu.
  • V dedinke hneď za Krompachmi dobiehame dievčatá, ktoré štartovali po nás a popíjajúc pivo im ukazujeme správny smer. Zrejme v dôsledku predošlého večera nám neveria a odchádzajú presne opačne.
  • Počas etapy sa viackrát navzájom dobiehame, predbiehame či kráčame spoločne, dokonca ich nahovoríme na spoločnú a veľmi diskrétnu fotku.
  • V Slatvinej nás čaká Baška s Pepkovými náhradnými topánkami, koláčmi a limčou.
  • Zostup do Žehry dolieha na Dominika, ten si zlosť vybíja palicou na svojej deke.
  • V Žehre si doprajeme prehliadku tamojšieho Kostola Ducha Svätého, oproti tomu nám nie je súdené nájsť krčmu a pozdvihnúť morálku.
  • Pri prechode Dreveníkom Dominik pre zmenu zahadzuje svoju deku, po niekoľkách minútach sa po ňu znovu vracia.
  • Počas zostupu do Spišského Podhradia vyhodnocujeme straty a pre ich zmiernenie mimo plánu zháňame ubytovanie, teplé jedlo a sprchu. 
Deň štvrtý: Tanec s vlkmi


  • Posilnení výdatným spánkom a teplou vodou si užívame ranný prechod Podhradím, Kapitulou a Spišským Jeruzalemom.
  • Za Jablonovom sa dostávame na neznačené, v sprievodcovi neopísane cesty a až na to príde, samozrejme si volíme nesprávnu.
  • Po tom, ako sa stratí lesná cesta a na prechod lesom sme nútení hodiny kráčať cestičkami vyšliapanými vysokou, mám slabšiu chvíľku ja a zľahka zvyšujem hlas. V tomto okamihu sme len 9 km od Levoče.
  • V horúčavách a dusne sa postupne navracia celá vlčia svorka, zrejme sa chce dostať do cieľa s nami.
  • Pepek dostáva záchvat zúrivosti po zistení, že skrz Úložu sa nedostaneme. Kým vybuchne, predbieha ho Dominik vlastným záchvatom a Úloži sa vyhráža vypálením. Dojatý Pepek mu ďakuje, že to vzal za neho. Dominik ďakuje Rišovi, že ho chápe.
  • Konečne nachádzame na Spiši otvorený hostinec, z okna hľadíme priamo na strechu baziliky na Mariánskej Hore. Tu prečkávame prehánku a schádzame k už čakajúcej Baške.
  • Vstupujeme do Levoče Košickou bránou!
  • Počas osláv ukončenia putovania sa naposledy stretávame s pútničkami, ktoré prichádzajú do cieľa len krátko po nás. Vďaka výberu správnej cesty sebe ušetrili pár kilometrov útrap a nám doráňali v samom závere ego. Avšak chuť do jedla, tú nám nič skaziť nedokázalo a v Kupeckej bašte s nami mali celkom pochopenie.

Ako je možné vidieť vyššie na obrázkoch, na putovanie sme hlavne zo zvedavosti (a tiež pre potreby tohto článku) nasadili aj nejaké tie moderné technológie. Pre zobrazenie jednotlivých etáp v článku bola použitá aplikácia Strava, hlavne v problematickom úseku na úseku bez značenia sme použili aj aplikáciu Locus, z tejto pochádza aj záverečný sumár. Aj takto spätne premýšľam nad tým, ako dobre by sa to šlo s vybavením použitým na prechode Roháčov týždeň pred púťou:


Ako už u nás býva dobrým zvykom pri podobných nápadoch, uvediem aj svoj zoznam vybavenia na putovaní použitého:

Oblečenie na sebe:

košeľa, 

nohavice, 

kabát, 

pančuchy, 

topánky, 

klobúk,

šatka,


Oblečenie nesené v plášti: 

košeľa, 

waistcoat, 

pančuchy, 

Rovnako ako už mnohokrát predtým aj tentoraz som počas nocí strávených vonku na seba obliekol všetky vrstvy a podľa vonkajšej teploty som spal na plášti či do neho zabalený. Inak som celú trasu prešiel v jednom páre pančúch a jednej košeli, len pri príchode do Levoče som sa pred Košickou bránou prezliekol do čistejšej košele a pančúch. Bola to rozumná voľba, v tej pochodovej som mal problém vydržať aj ja osobne. Ale na fotkách vyzerá neskutočne čistá tak, ako je u nás dobrým zvykom...

Vybavenie nesené v brašni:

potreby pre rozloženie ohňa, 

jedlo na dva dni, z ktorého zmes orechov a sušeného ovocia vydržala do konca, 

náhradné šnúrky do topánok používané aj ako podväzky,

šicia sada

strašne nedobové hygienické potreby (zubná kefka, roztok na šošovky a niekoľko hygienických utierok)


Vybavenie na opasku/palici:

ruženec, 

nôž,

Viac či menej podobne ako ja boli vybavení aj ostatní pútnici a ako sa ukázalo, až na malé nedostatky šlo o vybavenie dostačujúce pre akciu podobného rozsahu. Samostatnou kapitolou vybavenia, o ktorej by som sa rád zmienil, sú u pútnikov definitívne topánky. U nás boli zastúpené rôzne modely od medzi reenactormi pomerne rozšírených výrobcov Bábor či Maxam, ale tiež  topánky ručne šité do rámu od Simurlan Shoes. Okrem mňa si jeden pár zohnal aj Pepek, tomu sme však ako bolo spomenuté, v tretí deň museli zabezpečovať náhradný pár. V porovnaní s mojimi topánkami tie jeho nedisponovali opätkom, navyše sa prejavila jeho o cca 25 kg vyššia hmotnosť a rozdielny štýl chôdze. Dôsledkom tohto ich schodil neočakávane skoro a s takmer fatálnymi následkami na obuvi. Vďaka včasnej výmene ich zachoval do stavu, keď by malo stačiť vymeniť podrážku za novú, prípadne podbiť opätkom, dokonca v nich slávnostne vkročil do Levoče. Oproti tomu moje topánky utrpeli len pomerne malé škody, predbežne by malo stačiť opätovne prišiť niekoľko centimetrov podrážky a podbiť opätky jednou vrstvou. Ak však uvážime, že v rozsahu necelého roka som v nich prešiel viac ako 170 km rôzneho terénu, sú vo skvelom stave. Na opravu však pôjdu až po tom, ako ich v rámci septembrového premietania filmu Šance 1647 v Košiciach použijeme ako ukážku obuvi mušketiera počas ťaženia.


Ak ste to dokázali dočítať až na sem, rád by som poznamenal na tomto mieste už len tri veci:

1. Realizácie nápadov ako bol tento, ma utvrdzujú v tom, že ak hľadám vo svojom vzťahu k histórii trvalejšie a hodnotnejšie zážitky, než len klasické víkendové bitkárčenie, toto by mohla byť pre mňa správna cesta. Niežeby som sa hneď teraz chystal zdolať ďalšiu stovku, všakáno.

2. Ak by mal niekto z vás kontakt na naše takmer súputníčky, podeľte sa oň, prosím. Alebo im len ukážte tento článok a azda sa ozvú samy. Sľúbili sme im tú spoločnú fotku, avšak pokročilý vek členov našej skupiny to tak celkom do detailov priamo namieste nedomyslel. Ak by sa to podarilo, budeme vám určite vďační...;)  

3. Kompletný album aj so sprievodnými textmi nájdete na Facebooku na stránke Projektu 1645. Autorom fotografií je Jakub Rajnec, na ich úprave sa podieľala Baška.

2 komentáre:

  1. Parada, musela to byt pekna akica :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Povedzme, ze hodne zazitkova...;)

      Ale je fakt, ze na Spisi sa daju najst hodne atraktivne miesta...

      Odstrániť