streda 11. júla 2018

Úvod do skladby odevu pracujúcich žien v rokoch 1580 ‒ 1650


Dnes načrieme do nedávnej minulosti a z archívu vytiahneme pôvodné znenie Baškinho článku uverejneného v Zborníku Seminára histórie odievania 2016. Oproti tlačenej verzii má niekoľko výhod, okrem pohodlnej dostupnosti pre každého napríklad i pôvodnú kvalitu obrazovej prílohy. V prípade, že ste o článku nevedeli alebo len nie ste vlastníkom zborníku, azda si nasledovný text užijete a získate tak väčší prehľad o vývoji nielen Baškinych odevov v uplynulých rokoch...


Abstract


This article discusses the foundation of working class womens' clothing at the turn of the 16th and 17th century, especially in England and the nearby countries of Western Europe. Not only visual, but mainly written sources such as wills and inventories of property confirm that the pieces of clothing for working women were similar to garments of upper classes, and the biggest difference between them lies in the use of more accessible, but more durable materials, lower amount of cuts for shaping the garments and plainer and lower amount of ornamentation. Despite the fact that the lower class of society were trying to copy the fashion trends, an essential role in the creation and composition of the clothing played mainly a practical side.


Úvod


Zámerom tohto príspevku je priblíženie problematiky odievania žien z nižších spoločenských vrstiev na prelome 16. a 17. storočia, presnejšie v rozpätí rokov 1580 ‒ 1650. Daný časový úsek je príliš široký a zahŕňa veľké spoločenské zmeny a zmeny životného štýlu, ktoré sa odrážajú aj na odievaní všetkých spoločenských vrstiev. A tak sa tento článok obmedzuje len na samotný základ nie až tak dynamicky meniacej sa problematiky odevných vrstiev. Z geografického hľadiska sa v príspevku zameriavame predovšetkým na oblasť Anglicka a krajín západnej Európy, ktoré boli s Anglickom v blízkom kontakte. 

Kým odievaniu vyšších spoločenských vrstiev je venovaná pomerne veľká pozornosť nielen v odbornej literatúre, ale aj u moderných rekonštrukcií, odievanie menej majetných, pracujúcich vrstiev je v porovnaní s týmto v pozadí. Pritom počet žien žijúcich a pracujúcich na vidieku, rôznych služobníčok či pomocníčok v mestskom prostredí, žien sprevádzajúcich početné armády či iných im podobných, bol neporovnateľne vyšší ako žien, ktoré si mohli dopriať módne luxusné oblečenie. 

Na úvod je potrebné uvedomiť si niekoľko vecí. Príspevok je venovaný odievaniu ťažko pracujúcich žien, ktorých odev musel byť v prvom rade praktický a úplne funkčný. Aj napriek skutočnosti, že u odevov nižších vrstiev panovala snaha o napodobňovanie módnych prvkov, funkčná stránka veci dominovala. Dôkazom toho sú používané materiály, účelnosť strihov, dopĺňanie jednotlivých vrstiev a odevných prvkov, ale tiež schopnosť maximálneho využitia častí odevov či výber farieb. Podľa štúdií Stuarta Peacheyho 82 % ženských pettycoatov bolo červenej farby alebo nejakého jej odtieňa kvôli tomu, že ženy pracovali väčšinou vnútri, kde táto farba bledla pomalšie ako na slnku. Oproti tomu muži, pracujúci prevažne vonku, preferovali modrú farbu (64 % častí odevov), ktorá bola oproti vyblednutiu podstatne odolnejšia [2, str. 20]. Svoju rolu pri výbere farieb zohralo aj miesto pôvodu. Ženy z miest mali väčšie možnosti získať farebné látky oproti ženám z vidieka, kde dominovali látky v prírodných farbách. 

V zachovaných závetoch či súpisoch majetku je možné nájsť záznamy o azda všetkých kusoch oblečenia, ktoré konkrétny človek vlastnil a po svojej smrti odkázal pozostalým. Iné pôvodné texty potvrdzujú recyklovanie odevných prvkov alebo zvyškov z nich na rôznych miestach v domácnostiach. To je okrem iného jeden z dôvodov, prečo sa v pôvodnom stave nezachovalo také množstvo odevov ako je tomu v prípade honosnejších kusov. 


Používané zdroje


Zachované exempláre
Vzhľadom na spoločenskú vrstvu, na ktorú je článok zameraný, sú zdroje značne obmedzené. Odevy obyčajných ľudí sa zachovali len vzácne a ak, tak väčšinou ide o odevy s nejakou pridanou hodnotou (napríklad finančnou, citovou či inou). Tie ostatné sa nosili do úplného opotrebovania a pokiaľ to bolo možné, nedostatky sa riešili opravami. Je potrebné poznamenať, že odev mohol počas svojej existencie vystriedať viacero majiteľov. Robert Morris spomína aj prekvitajúci trh s obnoseným oblečením, minimálne v oblasti Londýna [8, str. 40], alebo dary chudobným deťom (farnosť Beccles v Suffolku, 1630) [8, str. 15]. 

Z tohto dôvodu je nutné pri výskume pracovať s honosnejšími dochovanými exemplármi a tieto porovnávať s ďalšími zdrojmi venujúcimi sa danej problematike. 


Obrazové pramene
Obrazové pramene, vďaka rozmachu maliarskeho umenia, prevažne diela starých holandských majstrov ako napríklad Sebastian Vrancx, Jan Steen či David Taniers ponúkajú zvlášť hodnotný zdroj informácií. Predovšetkým vďaka tomu, že svoje miesto na maľbách nachádzajú aj nižšie spoločenské vrstvy, navyše sú tieto zachytené v prakticky všetkých sférach z ich života: pri práci, zábave, slávnostných príležitostiach. Medzi obrazové pramene patria aj rôzne typy rytín, ako napríklad kvalitne a veľmi precízne spracované medirytiny (Jacques Callot, Václav Hollar, veduty a mapy Jorisa Hoefnagela), alebo mnohé drevorytiny neznámych autorov typické pre územie Anglicka. Obzvlášť hodnotná je anglická séria ilustrácií The Cries of London (Obr. 1), ktorá v piatich dieloch a celkovom rozmedzí rokov 1603 ‒ 1655 zachytáva rôzne ženské, ale i mužské povolania v mestskom prostredí. 

Najväčšia výhoda tohto typu prameňov pre naše zameranie výskumu spočíva v názornej ukážke siluety ženskej postavy, charakteristickej predovšetkým vyšším umiestnením línie pásu. Obrazové pramene tiež poskytujú lepšiu predstavu o farbách jednotlivých kusov odevu. Problematiku farieb popísal Stuart Peachey [2, str. 19]. 

Obr. 1 Jeden z dielov anglickej série The cries of London zo začiatku 17. storočia zachytávajúci ženské,
ale i mužské povolania v mestskom prostredí; Samuel Pepys; Bishopsgate institute

Aj tieto zdanlivo jasné a názorné pramene však prinášajú isté riziká (napríklad nevhodne zvolená tematika, nerešpektovanie regionálnych rozdielov či rozdielov v datovaniach a pod.), výsledkom čoho môže byť nesprávna interpretácia stvárneného objektu nasledovaná nepodarenou realizáciou konkrétneho odevu. Celkovo náročnú situáciu v snahe pochopiť súvislosti komplikuje aj pohľad umelca na danú, pre neho často úplne samozrejmú vec. Preto je nevyhnutné pátrať po konkrétnej veci v čo možno najviac zdrojoch a výsledky navzájom porovnávať. 



Písomné pramene
Z dôvodu zamerania sa na pomerne presne definovanú geografickú oblasť bola použitá prevažne literatúra v anglickom jazyku, prípadne zdroje, na ktoré táto literatúra odkazuje. Zásadným argumentom pre túto voľbu je mnohoročná práca anglických historikov. Danú problematiku majú kvalitne zmapovanú, predovšetkým vďaka množstvu zachovaných dokumentov, spomedzi ktorých, okrem listov či zoznamov, medzi najhodnotnejšie patria práve súpisy majetku či závety konkrétnych ľudí spísané aj niekoľko rokov pred ich úmrtím. Ako príklad nám môže poslúžiť skromný závet vdovy Susan Maoh, z ktorého vyplýva, že aj najchudobnejšia vdova vlastnila všetky vrstvy odevu aj s doplnkami [8, str. 12] : 


Susan Maoh

vdova, zoznam bol spísaný v roku 1627, cena majetku vyčíslená na 3 libry, 1 šiling a 2 pence

Všetok jej ľanový odev

Klobúk

Pettycoat

2 zvrchníky (orig. gown)



Na porovnanie s bohatšími ženami môže slúžiť zoznam a závet náležiaci inej, podľa závetu podstatne majetnejšej vdove Joane Borrows [8, str. 12] : 


Joane Borrows

vdova, závet bol spísaný v roku 1627 v Banbury

Dcére Marthe najlepší zvrchník a najlepší pettycoat

Joane Banres a jej dcére jeden pettycoat každej

Slúžke Elizabeth Burrows červený pettycoat, čepiec a šatku

Elizabeth Yowicke jeden zvrchník

Mary Wells jeden sucocke

Mary Price jednu zásteru

Vdove Elizabeth Welford jeden sucocke, šatku, čepiec, pár rukávov

Marcy Kinch a Margaret Wotton každej jeden sucocke (pravdepodobne ide o iný termín pre smock)


Ako vyplýva z uvedených príkladov závetov, okrem všetkých výhod, ktoré anglický jazyk ponúka, je nutné vysporiadať sa aj so zásadným nedostatkom, ktorým je aplikovanie anglického názvoslovia odevných súčiastok do nášho jazyka. Kvôli tomu, že pre niektoré časti odevu neexistuje v slovenčine vhodný ekvivalent, respektíve ich kvôli pestrosti odevných súčiastok nie je jednoduché presne identifikovať, je v článku používaná anglická terminológia. Pokiaľ je vhodný termín známy, je uvádzaný spolu s pôvodným anglickým termínom. 

Skladba odevu pracujúcich žien


Spodné prádlo 

Základom spodnej vrstvy, a rovnako tak i ženského odevu vôbec, je dlhá košeľa (angl. smock, shift). Tú mala žena prakticky stále na sebe, slúžila jej aj ako odev na spanie. Košeľa pracujúcej ženy bola vyrobená zvyčajne z ľanového plátna prírodnej farby alebo menej často z bieleného. Ľanové plátno bol všeobecne materiálom najčastejšie používaným na výrobu spodného prádla. Košele nebývali farbené. Ak si to však žena mohla dovoliť, kus určený na výnimočné udalosti (napríklad nedeľná omša či mestská slávnosť) ozdobila jednoduchou výšivkou najčastejšie na manžetách, okolo výstrihu alebo na stojačiku, prípadne malým mäkkým okružím. Strih košele bol jednoduchý, pozostával zo základných geometrických tvarov a bol prakticky rovnaký ako v prípade pánskej verzie, od ktorej sa odlišovala len tvarom výstrihu. Ten mohol byť oblúkový, štvorcový alebo so stojačikom. Košeľa bývala dlhá, zvyčajne siahala do polovice lýtok. Dôvodom tejto dĺžky mohlo byť využitie košele ako odevu na spanie, ale i fakt, že spolu 
s pančuchami zakrývali takmer celú ženskú nahotu. I napriek tomu sa však na ženu odetú len v spodnom prádle nahliadalo ako na osobu nahú. Dlhšia košeľa by naopak obyčajnej žene zavadzala pri bežnej pracovnej náplni dňa a vzhľadom na dĺžku vrchných vrstiev by spod tých mohla vyčnievať, čo by mohlo byť spoločensky neprijateľné. Pri dennom používaní mala košeľa životnosť približne dvanásť mesiacov [2, str. 37] a aj obyčajná žena vlastnila niekoľko kusov. 


Obr. 2 Spodná košeľa na obraze Rembrandta Harmenszoon van Rijn:
A woman bathing in a stream; 1654; The National Gallery; London

Pančuchy

Vzhľadom na to, že pančuchy sú v priamom kontakte s pokožkou, zaraďujeme k spodnému prádlu aj vlnené šité pančuchy (angl. socks, stockings, hose ‒ tento termín môže znamenať aj spodky). V priebehu storočí sa strih menil a inovoval, zásadný prelom nastal v 11. ‒ 12. storočí, keď sa začal strih klásť na látku v 45-stupňovom uhle [11, str.14], čím bola dosiahnutá väčšia pružnosť. Vďaka tomu mohla byť pančucha na nohe tesnejšia. Vzhľadom na tepelnú vodivosť ľanu bývali pančuchy šité aj z ľanového plátna. Tie bývali praktické počas teplých mesiacov. V Anglicku a krajinách, ktoré s ním boli vo veľmi blízkom obchodnom kontakte, sa nosili aj pančuchy pletené z vlny. 

Aj keď boli pančuchy šité tak, aby boli čo najtesnejšie a čo najlepšie kopírovali tvar nohy po celej ich dĺžke (ako vyplýva zo zachovaných kusov, zvyčajne siahali nad koleno), pri pohybe nemuseli dostatočne držať. Aby sa zabránilo ich skĺznutiu, sťahovali sa pod kolenom podväzkami (angl. gathers). Tie plnili okrem praktickej stránky aj estetický účel, preto nebývali ako podväzky použité len rôzne šnúrky, pruhy látky či tkané prúžky, ale v prípade honosnejších kusov tiež stuhy z drahších látok či rôzne zdobené, napríklad nákončiami. 


Vrchná vrstva

Pettycoat


Ako základná a najdôležitejšia vrchná vrstva pracujúcej ženy slúžil pettycoat, podľa spoločenského stavu a kvality prevedenia použitý ako základný odev počas pracovného či výnimočného dňa. Pettycoat bol typ odevu, ktorý sa takmer vždy skladal z dvoch častí: bodice / živôtika a sukne. Výraz pettycoat bol používaný už v 14. storočí. V súvislosti s tým, že za ideál krásy bola v skúmanom období považovaná postava v tvare presýpacích hodín (vyššie položený štíhly pás v kontraste ku širokým ramenám 
a bokom), zmenila sa aj samotná konštrukcia tejto časti odevu. Jej vrchná časť zakrývajúca torzo sa oddelila od spodnej časti. 

Výpisy ošatenia z viacerých závetov či zoznamov majetku potvrdzujú, že ženy mohli vlastniť okrem hotových pettycoatov aj viacero samostatných živôtikov. Napríklad po slúžke Elenor Ell z Branbury (pochovaná 4. januára 1621) jeden pár živôtikov ostal, jeden pár odkázala svojmu bratovi Thomasovi, 1 ‒ 2 plátené živôtiky sa spomínajú ako súčasť daru pre chudobné deti vo farnosti Beccles v Suffolku (1630) [8, str. 15]. 

Závety potvrdzujú teóriu, že živôtiky mohli byť kombinované v prípadne potreby s inými sukňami. Čo nie je možné potvrdiť, je spôsob spojenia týchto dvoch častí. Pre pracujúcu ženu je pravdepodobne najefektívnejším spôsobom pristehovanie, respektíve prišitie, ktoré jednotlivé časti odevu nepoškodzuje, zároveň je jednoduché v prípade potreby ho odstrániť. Tiež nie je také náročné na výrobu ako šnurovanie použité v prípade viacerých zachovaných honosnejších exemplárov. O tom, či sukne so živôtikmi spájané neboli, nie je možné pochybovať. Na žiadnom z vyobrazení nie je viditeľná medzera medzi jednotlivými dielmi, tiež samotná naberaná sukňa je často príliš ťažká na to, aby nebola vlastnou hmotnosťou sťahovaná nižšie, čím by sa pri práci stávala nepohodlná. Ako zaujímavosť, dokumentujúca spojenie sukní so živôtikmi, slúži zmienka o slúžke Will Kemp z domácnosti v Norwichi, ktorá si podľa záznamu z roku 1599 pristúpila sukňu. Tá sa následne odtrhla od živôtika a skĺzla na zem [9, str. 6]. 

Kvôli pracovnej činnosti nebol dôvod živôtiky pracujúcich žien prehnane spevňovať na spôsob korzetu. Zvyčajne stačilo navrstvenie niekoľkých vrstiev plátna medzivrstvy (interlining), všitie pevnejšieho povrázku či prútia na spôsob kostíc. 

Čo sa týka dĺžky, podobne ako v prípade spodného prádla, ani sukne nesiahajú nižšie ako nad členky, často dokonca len do polovice lýtok. Primárnym dôvodom je praktická stránka veci (vid. vyššie zmienka o slúžke z Norwich), sukňa sa pri práci nepoškodzuje trením o zem, neobmedzuje pohyb nôh a nenasáva vlhkosť zo zeme. V prípade dlhších sukní sú na maľbách často zachytené ženy so sukňami podkasanými a v oblasti bokov stiahnutými opaskom tak, aby siahali nad členky, prípadne aj vyššie. 

Obr. 3 Skrátenie sukne pomocou opasku na bokoch. Sebastian Vrancx:
Autumn, Market Scene in the Heart of a Village (1620-1622); www.wga.hu

Obr. 4 Červený pettycoat na kuchynskom výjave.
Pieter Aersten; 1559; 172.5 x 82 cm;
Múzeum Royaux des Beaux-Arts, Brusel

Obvyklé bolo viazanie predných dielov živôtikovej časti pomocou šnúrky vedenej dierkami alebo kovovými očkami našitými vo vnútornej časti živôtika. Nie je možné vylúčiť ani spôsob podobný tomu, akým sa spájali pánske kabátce s nohavicami, a to pomocou spevneného pásu látky s dierkami všitého do vnútornej časti živôtika. V ranejšom období alebo u honosnejších kusov sa stretávame tiež s viazaním umiestneným na bokoch alebo na chrbte, avšak tento spôsob je pre pracujúce ženy nepraktický. 


Najmä v počiatkoch zvoleného časového rámca nebolo nezvyčajné ani doplnenie pettycoatu o prišpendlené rukávy. V prípade nepriaznivého počasia alebo v prípade formálnej príležitosti nebolo nezvyčajné obliecť si na pettycoat, pod gown kirtle [2, str. 41]. 

Stomacher

Pod viazaním živôtika odhalenú časť košele prekrývali ženy časťou odevu nazývanou stomacher. Termín je pravdepodobne odvodený od anglického slova stomach ‒ brucho. Pettycoat je vďaka šnurovaniu variabilnou časťou odevu nosenou denne, a tak aj stomacher sa vyskytoval v rôznych podobách. Mohlo ísť o jednoduchý kus látky, často to bývali trojuholníkové panely, vystužené či prešívané pre lepšie držanie tvaru, môžeme nájsť aj rôzne zdobené kusy. 

Waistcoat

Waistcoat ako krátky kabátik spolu s pettycoatom bol bežný denný odev obyčajnej ženy strednej a nižšej spoločenskej vrstvy. Pravdepodobne pôvodne slúžil ako stredná, zatepľovacia vrstva odevu, podobne ako je to u mužského odevu, kde pre túto zatepľovaciu vrstvu je termín waistcoat stále používaný. Konštrukčne sa od seba oba typy značne líšia a ženský waistcoat má bližšie k mužskému doubletu. Waistcoat sa vyskytoval vo viacerých podobách a typoch, ktoré sa časom vyvíjali. V článku je popísaný len pravdepodobne najpoužívanejší typ. 

V sledovanom období waistcoat slúžil bežným, menej majetným ženám aj ako náhrada dlhého zvrchníka (angl. gown). Jedným z dôvodov môže byť aj úspora materiálu. Teóriu čiastočne potvrdzuje konštrukcia u pracujúcich žien najčastejšie sa vyskytujúceho waistcoatu. U väčšiny vyobrazených prípadov sa zdá, že ide o jednoduchý štvordielny strih, pre ktorý sú typické trojuholníkové kliny, bežne vystrihované zo zvyškov látky a následne vložené do oblasti pod pásom, vďaka čomu vzniká na waistcoate jednoduchá sukňa, opticky rozširujúca oblasť bokov. 

V závetoch sú waistcoaty len zriedka bližšie popísané, v prípade niekoľkých z nich sa spomína farba, napríklad biela (Susan Downing, Ardleigh, 1602), červená (Richard Arwood, 1658), zelená (Margaret Aldus, Colchester, 1602) [5, str. 32-33]. Napriek tomu, že sa vyskytujú aj farebne zladené s pettycoatmi (v tomto prípade ide väčšinou o odtieň červenej), neexistuje zatiaľ jednoznačný dôkaz o tom, že tieto dva kusy odevu sa vyrábali spolu ako sada. Oveľa viac vyobrazení potvrdzuje opak. Waistcoaty bývali šité prakticky z každého dostupného materiálu, z rôznych vlnených tkanín, flanelu, tiež z ľanu či dokonca bavlny. Na rozdiel od mužských doubletov nebývali nijako vystužené, šlo len o vrchnú látku a podšívku. Zapínané bývali zvyčajne pomocou háčikov a očiek, u lepšie situovaných žien boli zaväzované stuhami. Zapínanie gombíkmi bolo ojedinelé. Rovnako ojedinelé bolo zdobenie, hoci v prípade dcér majiteľov pozemkov v Lancashire (1625) sa spomínajú strieborné a zlaté lemy [8, str. 61]. Samozrejme, v tomto prípade ide o lepší typ waistcoatov majetnejších žien. V prípade, že mala žena oblečený waistcoat, býval tento, až na výnimky, chránený na ňom uviazanou zásterou. 

Obr. 5 Príklad bieleho waistcoatu na výreze obrazu.
Sebastian Vrancx; An Allegory of Autumn;1600 ‒ 1647; Wikipedia

Zvrchníky

Gown

Ako najvrchnejšia vrstva slúžili aj menej majetným ženám väčšinou dlhé zvrchníky, gowns. Bývali ušité z ťažkého hrubého vlneného súkna a slúžili predovšetkým na udržanie tepla alebo vo všeobecnosti ako odev do zlého počasia, keď nepostačovala ani kombinácia pettycoat s waistcoatom. Zvrchníky mohli slúžiť aj ako známka spoločenského postavenia pri formálnych príležitostiach. Gown sa podľa všetkého mohol nosiť oblečený jednak cez waistcoat, jednak aj priamo cez pettycoat. Tento typ zvrchníka sa zvyčajne zapínal pomocou niekoľkých háčikov a očiek, alebo sa len spínal špendlíkmi [5, str. 10]. 

Obr. 6 Dlhý gown na jednom z vyobrazení The cries of London;
začiatok 17. storočia;
Samuel Pepys; Bishopsgate institute

Zvrchníky sú častou súčasťou závetov, v niektorých pozostalostiach sa spomínajú aj vo viacerých kusoch. Napriek tomu sú len málokedy bližšie opísané. Podľa účelu, ku ktorému primárne zvrchníky slúžili, bývali pravdepodobne väčšinou čierne, respektíve tmavé. To by mohli potvrdzovať aj niektoré závety, kde sa spomína v súvislosti so zvrchníkmi sivá alebo čierna farba (v závete Elizabeth Bateman z roku 1617 sa spomína sivý, čierny zvrchník je uvedený v závete Mary Showell z Bambury, 1621), [8, str. 6] prípadne sa spomína v pozostalosti najlepší čierny zvrchník (Margaret Aldus z Colchesteru, 1602) [8, str. 15]. 


Plášte

Zdá sa, že pre nižšie postavené ženy bývali plášte v porovnaní so zvrchníkmi skôr vzácnosťou, ani v závetoch sa nespomínajú, s výnimkou niekoľkých zmienok o jazdeckých plášťoch. V literatúre sa jazdecký plášť alebo plášť spomínajú v pozostalostiach po vdovcoch, kde je problematické určiť, či ide o mužský alebo ženský plášť [8, str. 9]. Chýbajú tiež informácie o použitom materiáli, farbách alebo dĺžke plášťov. Keďže mali plášte plniť podobnú funkciu ako zvrchníky, bývali pravdepodobne z podobného materiálu. 


Odevné doplnky 

Ochrana krku a dekoltu
Krk a dekolt si ženy chránili rôznymi, prevažne ľanovými doplnkami, pre ktoré nedokážeme zaviesť kvôli ich rôznorodosti jednotný termín. Rôznorodosť je ovplyvnená ako obdobím, tak i geografickou polohou. Azda najpočetnejšou skupinou tejto súčasti odevu je predovšetkým na prelome storočí zastúpený partlet. 

Partlet pre účely tohto článku je definovaný ako náprsenka zakrývajúca oblasť výstrihu. 

Najmä na kuchynských či trhových výjavoch na holandských maľbách sú zachytené ženy s partletom často zdobeným malým mäkkým okružím. Je zjavné, že okrem ochrannej funkcie plnil partlet aj funkciu ozdobnú. Partlet sa vyskytoval v rôznych variantoch, je možné ho vidieť prišpendlený k pettycoatu, na zaväzovanie alebo napevno zošitý v podpazuší, predný diel je buď s výstrihom, alebo preložený a opäť prišpendlený k pettycoatu. Hoci partlety bývali zvyčajne z ľanu, podľa možností bieleného, objavujú sa na obrazoch aj kusy farebné. Je možné, že tieto kusy boli vlnené a s podšívkou, a tak v chladnejšom prostredí plnili aj funkciu zatepľovacej vrstvy. 

Konkrétnu zmienku o partlete nájdeme napríklad v závete slobodnej ženy Joan Cheschire, prezývanej Small, pôvodom zo Shirehampton (spísaná 12. septembra 1629). V danom závete sa spomínajú konkrétne tri kusy tohto odevu [8, str. 11]. 

Okrem partletu sa v súvislosti s ochranou krku a dekoltu v závetoch objavujú aj ďalšie výrazy, napríklad neckerchiefe (Susan Downing, 1602), neckercher (Helen Laye, 1602), neckler a kerchief (Elenor Ell, 1621) alebo neckyncher (manželka Williama Davisa z Winslow, 1588) [8, str. 7-14]. Je tiež pravdepodobné, že tieto odevné súčiastky sa ukrývajú aj v množstve iných závetov spolu s inými ľanovými kusmi oblečenia pod označením “ostatné ľanové ošatenie” a podobne. 


Zástera

Len ojedinelo nájdeme na vyobrazeniach ženu bez zástery. Zástery sa vyskytujú v dvoch základných podobách: každodenná pracovná a “nedeľná”, sviatočná. Jej hlavným účelom je chrániť hodnotnejší odev, preto sa zástera oblieka na pettycoat, waistcoat alebo v prípade jeho použitia na zvrchník (gown) tak, aby odevu poskytla čo možno najväčšiu ochranu pred znečistením alebo mechanickým poškodením.

Obr. Obr. 7 Ukážka dvoch typov zástery.
Vľavo: Jan Brueghel starší; Country Wedding; cca 1621/1623; Museu Nacional de Arte Antiga, Lisabon
Vpravo: Adriaena Pietersz Van De Venne; A milkmaid; Museum of fine arts Boston

Pracovné zástery bývali najčastejšie ľanové, plátené, ale tiež konopné, zvyčajne nebielené a patrili medzi odevné súčiastky, ktoré si ženy nižšieho pôvodu vyrábali často doma samy. Napríklad v roku 1602 Susan Downing z Ardleigh v Essexe spomína vo svojej poslednej vôli zvyšných 7 yardov konopnej látky, z ktorej môže mať po jednej zástere šesť úbohých žien, tiež slúžky v Yorkshire zvyčajne kupovali tzv. “houswife cloth”, ktoré bývalo široké 40,5 palca, stálo 14 ‒ 15 pencí a šili si z neho okrem iného aj práve “nedeľné” zástery [8, str. 39-40]. Zástery tohto typu sa spomínajú v rôznych farebných variantoch: zelené, modré, červené, hnedé, v rôznych odtieňoch sivej, tiež však čierne či biele. Za zmienku stojí, že v sledovanom období ešte nutne neplatí, že biela zástera je prezentovaná ako najlepší kus symbolizujúci čistotu. Často je v anglických závetoch ako “the best apron” spomínaná zástera čiernej farby rovnako, ako sa v tejto súvislosti spomínajú čierne odevy. Oproti tomu veľký počet “nedeľných” záster bol vyrobený aj z iných textílií ako ľanu. V závetoch sa spomína napríklad aj flanel, česané súkno alebo taft (Mary Showell z Banbury, 1621 alebo Cicely Dossett z Westbury, 1620). Aj tieto kusy odevu mohli byť zdobené, napríklad pásikom kontrastnej látky či výšivkou [8, str. 64]. 

Zo zachovaných honosnejších záster je možné odvodiť pomerne jednoduchý strih. Ide o obdĺžnik látky, ktorý je nariasený na páse látky tvoriacom opasok. V prípade pracovných záster, čo odvodzujeme z obrazov holandských majstrov, a to predovšetkým z vyobrazených kuchynských výjavov (Obr. 8), išlo o praktickejšiu podobu zástery. V týchto prípadoch tvorí samotnú zásteru obdĺžnik, ktorý je na pás našitý len časťou svojej šírky tak, že konce sú voľné. To žene umožňuje spomenuté voľné konce použiť napríklad ako kuchynské chňapky, či v prípade potreby tieto konce zastrčiť za pás a vytvoriť tak väčšiu ochranu proti poškodeniu sukne. Takto ušitá zástera tiež umožňuje zabaliť do nej v prípade potreby nejaký predmet a pásom tento balíček stiahnuť. 


Pokrývky hlavy


Ku kompletnému odevu ženy patrili pokrývky hlavy, na ktoré je sledované obdobie celkom bohaté. Na vyobrazeniach podľa zobrazovanej scény sa nachádzajú plstené či slamené klobúky rôznych tvarov, tiež viaceré verzie baretov, či už šitých, alebo pletených. V zachovaných textoch je prakticky nemožné určiť,
o aký typ presne ide, keďže v tých sa spomína termín “hat”, klobúk. Je to tak napríklad i v poslednej vôli vyššie spomínanej Susan Maoh (1627) alebo Alice Tyler (1625). Elizabeth Bissett z Cudleigh (1643) [8, str. 10] alebo Elenor Ell z Banbury (1621) odkazujú pozostalým po dva klobúky [8, str. 8].

Ako základný typ pokrývky hlavy slúžil čepiec. Ten bol súčasťou odevu aj v prípade, že žena nosila na hlave klobúk, prípadne baret. Čepce bývali najčastejšie plátené a podobne ako v prípade záster, aj čepcov vlastnila žena viac ‒ pracovný a “nedeľný”. Tak ako v prípade záster, tak aj čepce na všedný deň či pre pracovné účely bývali prosté, nezdobené. Naopak, čepce na výnimočné udalosti bývali neraz bohato zdobené výšivkami alebo v prípade menej majetných žien aspoň šité zo špecifického typu lacného plátna “housewife cloth”. Je pravdepodobné, že práve tieto lepšie kusy sa spomínajú v závetoch ako konkrétne položky, najčastejšie pod termínom “coif”. Po manželke Richarda Attwooda (1658) ostali 3 čepce v hodnote 2 šilingy, už spomínaná Joan Borrows zanechala po jednom čepci dvom pozostalým [8, str. 12]. V súvislosti s tým je pravdepodobné, že čepce na všedný deň boli súčasťou neurčitého termínu “ostatné ľanové odenie” (“Her wearing linnen” alebo “Rest of the linnen”).

Obr. 8 Príklad zachovaného zdobeného a vyšívaného honosnejšieho coif (čepca)
spolu s forehead cloth (šatkou). Autor neznámy; 1600 ‒ 1650;
Veľká Británia; Victoria and Albert museum, London

Okrem čepcov sa ako pokrývky hlavy spomínajú aj rôzne šatky, či už s troma cípmi alebo štvorcové preložené po diagonále. V závetoch sa objavujú vo viacerých verziách termínu “cresscloth” (manželka Williama Davisa z Winslow, 1588 alebo Frisworth Tonny z Banbury, 1622). [8, str. 9 ‒ 13] Na obrazoch či rytinách je pomerne ťažké ich rozpoznať, podľa všetkého sa nosili pod inými pokrývkami hlavy (väčšinou práve pod čepcami), zakrývali hlavu od čela po temeno a čepce sa o ne pripínali špendlíkmi. 

V neskoršom období sa čepce tiež špendlíkmi prichytávali o jednoduché drôtené konštrukcie podobné dnešným čelenkám, v anglickej terminológii označovaných ako “iron ears” (hol. oorijzer). 

Samozrejme, obzvlášť na obrazoch holandských majstrov, vídame aj ženy bez pokrývok hlavy. Podľa textu Fynesa Morysona (1617) [8, str. 54] by malo ísť o vznešené panny alebo vznešené vydaté ženy. 
V takom prípade majú vlasy zapletené a zviazané stuhou tak, aby ani v prípade nasadenia čepca nebolo spod neho vlasy vidieť. Tento sposôb zapletenia je v angličtine označovaný ako “taped hair”. 

Príklad ženského odevu pre potreby súčasného reenacmentu


Na základe predložených poznatkov bol vytvorený odev na bežné nosenie ženy sprevádzajúcej vojsko počas záverečnej fázy tridsaťročnej vojny (cca 1640 ‒ 1648). Napriek tomu, že sa nejedná o presnú rekonštrukciu, odev je zložený zo všetkých odevných častí tak, aby tieto spolu rešpektovali celkový vzhľad a tvar odevu pracujúcej ženy v prvej polovici 17. storočia. Odev ani jeho jednotlivé časti neboli vytvorené podľa žiadnej konkrétnej obrazovej predlohy, je však skompletizovaný tak, aby zahŕňal jednotlivé vrstvy podľa aktuálnych potrieb majiteľky počas celého roka. Odev je ušitý prevažne ručne, z dostupných materiálov čo najviac podobných pôvodným textíliám. Funkčná stránka odevu je prakticky otestovaná pri manuálnej práci, aktívnej zábave a počas niekoľkodňových pochodov v rôznych ročných obdobiach a počasí. 

Ako spodná vrstva slúži ľanová nezdobená košeľa siahajúca do polovice lýtok. Podľa potrieb je možné košele vrstviť, pre tieto prípady je lepšie vlastniť viacero kusov. Košeľa bola ušitá podľa strihov uverejnených v knihe Patterns of Fashion 4 od Janet Arnold [16, str. 61, obr. 81]. Košeľu dopĺňajú pletené pančuchy z ponuky Sally Pointer vyrobené z prírodnej vlny, so strihom obsahujúcim bočné kliny i pätu, súčasťou je aj typický šev na zadnej časti nohy. Rovnako ako košele, tak aj pančuchy je možné vrstviť. Pre tento prípad sú používané ako ďalší pár pletených pančúch, tak i jeden pár pančúch ušitých z vlnenej látky. Pri ich výrobe boli použité strihy z knihy Patterns of Fashion 4 [16, str. 109, obr. 69]. Pančuchy siahajú nad koleno, resp. do polovice stehien. Okolo kolena sú stiahnuté podväzkom tkaným na karetkách. 

Pettycoat je zložený z dvoch častí: tehlovo červenej vlnenej sukne a hnedého vlneného živôtiku. Ten je vystužený dvoma vrstvami hrubého ľanového plátna a podšitý tenkým prírodným ľanom. Oba diely sú zostehované dokopy. Ako predloha pre pettycoat bol použitý návod zo strihovej prílohy (str. 2) knihy Clothes of the Common Woman 1580 ‒ 1660 Part 2: Making the Garments, autorkou ktorej je Jane Huggett [9]. Do výstrihu živôtiku je vložený stomacher z rovnakej látky, aká bola použitá na výrobu sukne a na zaväzovanie je používaná šnúrka pletená na lucetke. Pettycoat je najstaršia súčasť kompletu, bol vytvorený v roku 2013 a následne viackrát podľa aktualizovaných poznatkov upravený. 

Vlasy sú zviazané jedným z viacerých spôsobov taped hair a následne zahalené kombináciou forehead cloth (šatky) zakrývajúcej predovšetkým čelovú časť a coif (čepca) na tylovej časti, ktorý je o šatku prichytený špendlíkmi od Romana Urbaniho. Ako šatka, tak i čepiec sú vyrobené podľa strihov z diela Susan North et kol. [17, str. 124 ‒ 127]. Oba diely sú prosté a nezdobené, keďže ide len o pracovný kus odevu. 

Ramená a prsia kryje jednoduchý ľanový partlet vlastnej konštrukcie. V podpazuší sú predný a zadný diel partletu zviazané šnúrkami tkanými na lucetke. 

Sukňa je chránená červenou zásterou z tenkého ľanu. Ide o variant s voľnými koncami, vďaka čomu je v prípade potreby možné ochrániť väčšiu plochu sukne. Zástera je priviazaná tak, aby chránila sukňu, v prípade oblečeného waistcoatu aj jeho spodnú časť. Nie je ušitá podľa žiadneho konkrétneho strihu, pri jej tvorbe boli použité ako predloha viaceré obrazy holandských autorov, napríklad dielo Jana Brueghela st. (Obr. 9). 

Waistcoat je vlnený, vystužený pomocou interliningu zo silnejšieho ľanového plátna, podšívka je z tenkého prírodného ľanu. Na zapínanie sú použité háčiky a očká. Pri výrobe waistocoatu autorka Alena Madlenáková vychádzala zo strihovej prílohy (str. 3) v knihe Clothes of the Common Woman 1580 ‒ 1660 Part 2: Making the Garments od Jane Huggett [9] a ide o jeden z najčastejšie zdokumentovaných typov s klinmi všívanými do oblasti pod pásom. Waistcoat je jediný diel kompletu, ktorý bol ušitý pomocou šijacieho stroja. 

Pletený baret nasadený na kombinácii šatky a čepca sa nosí v obzvlášť chladnom počasí a rovnako ako pančuchy, aj tento bol zakúpený u Sally Pointer. 

Na opasku je okrem noža nosený jednoduchý mešec z teľacej kože vyrobený Romanom Urbanim podľa publikácie Purses in Pieces od Olafa Goubitza [15, str. 75, obr. 127 a 128]. Tento slúži na nosenie predmetov dennej potreby, ako sú napríklad potreby na založenie ohňa či príručná šijacia sada. 

Na nohách sú obuté nízke kožené topánky ušité na mieru firmou Simurlan Shoes podľa nálezov zdokumentovaných v knihe Olafa Goubitza Stepping through Time [14, str. 283, fig. 6]. Do interiéru ako prezuvky sú namiesto týchto topánok nosené kožené nazúvacie topánky od NP Historical Shoes. 

Veľmi podobnú skladbu odevu akú má tento komplet je možné nájsť napríklad v závete Frisworth Tonny z Brabury (1622) [8, str. 13]. Takto skladaný komplet poskytuje dostatočnú ochranu pred počasím, zároveň vyhovuje pôvodným spoločenským normám. Spĺňa tiež všetky požiadavky formálneho odevu nielen pre prácu doma či vonku, ale tiež pre sviatočné udalosti. 

Obr. 9 Spodné prádlo: košeľa a vlnené pančuchy
uviazané podväzkom

Obr. 10 Pettycoat pred zošnurovaním pomocou
pletenej šnúrky 

Obr. 11 Formálny alebo pracovný odev.
Pettycoat je doplnený o zásteru a partlet,
vlasy sú skryté pod coif

Obr. 12 Odev do chladnejšieho počasia. Zástera je
 uviazaná cez waistcoat zabrňuje jeho poškodeniu
a na hlave je okrem čepca pletený baret

Záver


Odev pracujúcich žien nižších vrstiev sa svojím zložením líši len málo od odevu žien majetnejších. Jedným zo zásadných rozdielov je však kvalita a zloženie použitých materiálov. Dokážeme sledovať aj to, ako sa oblečenie mení, hoci nie až tak dynamicky, s módou vyšších vrstiev.

Z dôvodu nedostatku literatúry v rodnom jazyku je v problematike odievania nižších spoločenských vrstiev v popisovanej geografickej oblasti nutné siahnuť po cudzojazyčnej literatúre. Našťastie práve tá poskytuje spolu s ďalšími zdrojmi nielen ucelený obraz o odievaní žien nižších spoločenských vrstiev, ale i pohľad na spôsob práce a možnosti zahraničných odborníkov.

Je namieste poukázať aj na pozitívnu stránku reenactmentu, ktorý nám poskytuje priestor na overovanie nadobudnutých znalostí v praxi. V podmienkach aspoň čiastočne podobných tým, v ktorých žili naši predkovia, si môžeme vyskúšať rovnaké činnosti, od ktorých závisel ich život. Vďaka tejto možnosti sme schopní pomerne presne definovať rozdiel medzi správne a nesprávne vyrobeným odevom či oddeliť funkčné prvky od nefunkčných a týmito výsledkami obohatiť teoretický výskum problematiky odievania.

Poďakovanie


Rada by som sa poďakovala mojim priateľom a kolegom z Projektu 1645 a Regimentu Mortaigne, ktorí mi vyšli v ústrety vždy, keď som to pri doterajšom bádaní potrebovala. Obzvlášť veľká vďaka im patrí za rady a podporu pri písaní tohto príspevku.

Použitá literatúra


[1] Peachey, Stuart, Who wore what and when part 1- Clothing acquisition, regional and ethnic variations, maintenance and sewing equipment, Bristol, Stuart Press 2013, ISBN 9781858042602

[2] Peachey, Stuart: Clothes of the Common People in Elizabethan and Early Stuart England, Bristol, Stuart Press 2014, ISBN 9781858042886

[3] Peachey, Stuart: Textiles and Materials of the Common Man and Woman 1580-1660, Bristol, Stuart Press 2001, ISBN 1858041678

[4] Peachey, Stuart: Linen and Silks and the other Non Woolen Textiles, Bristol, Stuart Press 2013, ISBN 9781858042572

[5] Peachey, Stuart: Womens gowns, cassocks, waistcoats, jerkins and cloacks, Bristol, Stuart Press 2013, ISBN 9781858042756

[6] Peachey, Stuart and Morris, Robert: Dyeing the clothing of the common people 1580-1660, Bristol, Stuart Press 2001, ISBN 1858041732

[7] Morris, Robert: Headwear, Footwear and Trimmings of the Common Man and Woman 1580-1660, Bristol, Stuart Press 2001, ISBN 9781858041704

[8] Morris, Robert: Clothes of common woman 1580-1660, Bristol, Stuart Press 2000, ISBN 1858041600

[9] Huggett, Jane: Clothes of common woman 1580-1660 part 2: making the garments, Bristol, Stuart Press 2001, ISBN 1858041694

[10] Leed, Drea: The Well-Dress’d Peasant: 16th Century Flemish Working Woman’s Dress, Trinidad Colorado, Costume and Dressmaker Press, 2000

[11] Kass, McGann: Getting dressed guides: Early Elizabethan common women 1560s-1580s, [online], 2015, [Cit. 2015-08-10], Dostupné z https://store.reconstructinghistory.com/16th-century-elizabethan-common-womens-getting-dressed-guide.html

[12] Urbani, Roman: Odívaní v době Třicetileté války, In: Autoru, kolektiv, Sborník příspěvku: Workshop třicetileté války 2012, České Budějovice: Nová Forma 2013, ISBN 9788074533716

[13] Malcolm-Davies, Jane and Mikhaila, Ninya: The Tudor tailor: reconstructing 16th-century dress, Hollywood, Calif: Costume and Fashion Press 2006, ISBN 0896762556

[14] Goubitz, Olaf., Carol van. Driel-Murray a Willy. Groenman-Van Waateringe: Stepping through time: archaeological footwear from prehistoric times until 1800. Zwolle: Stichting Promotie Archeologie, 2001, ISBN 9080104469

[15] Goubitz, Olaf: Purses in pieces: archaeological finds of late medieval and 16th-century leather purses, pouches, bags and cases in the Netherlands. Zwolle: SPA Uitgevers, 2009, ISBN 9089320148

[16] Arnold, Janet., Tiramani Jenny, Levey Santina M.: Patterns of fashion 4: the cut and construction of linen shirts, smocks, neckwear, headwear and accessories for men and women c.1540-1660. Hollywood, CA: Quite Specific Media Group, 2008, ISBN 978-0333570821

[17] Tiramani, Jenny., Davis Richard., Robins Paul a North Susan: Seventeenth-century women's dress patterns. Hbk. ed. London: V & A Pub., 2011; ISBN 1851776850

Zoznam vyobrazení


Obr. 1 Jeden z dielov anglickej série The cries of London zo začiatku 17. storočia zachytávajúci ženské, ale i mužské povolania v mestskom prostredí; Samuel Pepys; Bishopsgate institute; zdroj: http://spitalfieldslife.com/2013/02/21/samuel-pepys-cries-of-london/
Obr. 2 Príklad spodnej košele na obraze Rembrandta Harmenszoon van Rijn: A womanbathing in a stream; 1654; The National Gallery; London; zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/50/Rembrandt_Harmensz._van_Rijn_060.jpg

Obr. 3 Skrátenie sukne pomocou opasku na bokoch. Sebastian Vrancx: Autumn, Market Scene in the Heart of a Village (1620-1622); zdroj: http://www.wga.hu/html_m/v/vrancx/market.html
Obr. 4 Pieter Aersten; 1559; 172.5 x 82 cm; Múzeum Royaux des Beaux-Arts, Brusel; zdroj: http://www.wga.hu/frames-e.html?/html/a/aertsen/index.html

Obr. 5 Príklad bieleho waistcoatu na výreze obrazu. Sebastian Vrancx; An Allegory of Autumn;1600- 1647; zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Sebastiaan_Vrancx_-_An_Allegory_of_Autumn.jpg

Obr. 6 Dlhý gown na jednom z vyobrazení The cries of London; začiatok 17. storočia; Samuel Pepys; Bishopsgate institute; zdroj: http://spitalfieldslife.com/2013/02/21/samuel-pepys-cries-of-london/

Obr. 7 Ukážka dvoch typov zástery.
Vľavo: Jan Brueghel starší; Country Wedding; cca 1621/1623; Museu Nacional de Arte Antiga, Lisabon; zdroj: http://4.bp.blogspot.com/--WJHoFp0F4A/Ut2QLr_JaQI/AAAAAAAArd0/EmvMHTO08iE/s1600/DSC_0705.JPG

Vpravo: Adriaena Pietersz Van De Venne; A milkmaid; Museum of fine arts Boston; zdroj: http://mfas3.s3.amazonaws.com/Milkmaid.jpg

Obr. 8 Príklad dochovaného zdobeného a vyšivaného honosnejšieho coif (čepca) spolu s forehead cloth (šatkou). Autor neznámy; 1600-1650; Veľká Británia; Victoria and Albert museum London; zdroj: http://collections.vam.ac.uk/item/O251244/coif-and-forehead-unknown/

Obr. 9 Spodné prádlo: košeľa a vlnené pančuchy uviazané podväzkom; Autor: Barbora Šullová; foto: Milan Madlenák

Obr. 10 Pettycoat pred zošnurovaním pomocou pletenej šnúrky; Autor: Barbora Šullová; foto: Milan Madlenák

Obr. 11 Formálny alebo pracovný odev. Pettycoat je doplnený o zásteru a partlet, vlasy sú skryté pod coif; Autor: Barbora Šullová; foto: Milan Madlenák

Obr. 12 Odev do chladnejšieho počasia. Zástera je uviazaná cez waistcoat aby sa zabránilo jeho poškodeniu a na hlave je okrem čepca pletený baret; Autor: Barbora Šullová; foto: Milan Madlenák

2 komentáre:

  1. Převelice děkuji za zveřejnění tohohle příspěvku. Zmiňovaný sborník nemám, a přestože se snažím si informace vyhledávat i sama, za toto shrnutí jsem strašně moc ráda. Díky.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Rado sa stalo. Dufame, ze ti informacie z neho pomozu...;)

      Obaja dakujeme za pozitivnu reakciu.

      Odstrániť