štvrtok 23. apríla 2015

Aká diera, taká záplata

Po čase opäť trochu dlhší text, ktorý s trochou šťastia odpovie na niektoré položené či nepoložené otázky týkajúce sa množstva a stavu mojich odevných súčiastok. Bolo mi nedávno vytýkané, nie po prvýkrát, že môj odev nie je na pohľad uveriteľný, pretože som na fotografiách príliš čistý a nažehlený, že mám odevy šité presne na mieru. Po debatách s kolegami, ktoré sme následne na túto tému viedli, som došiel (sme došli) k záveru, že článok na tému opotrebovania a trvácnosti odevu by nemusel byť tak celkom márny. 

Nejde samozrejme o žiadnu štúdiu založenú na serióznom výskume, ale len o pár postrehov z praxe. A na záver možno pridám tiež nejaké to morálne posolstvo...;)

Článok by som si dovolil zahájiť stručným (rozhodne však nie kompletným) zoznamom "poškodení" svojich odevov používaných v časovom úseku necelých troch rokov. Tieto odevy boli vyrábané s trochou tolerancie už pomerne presne podľa dochovaných výrobných postupov, samozrejme vždy len podľa tých poznatkov, ktorými som v danom období disponoval ja alebo kolegovia, ktorí mi s výrobou pomáhali, a to v akejkoľvek podobe.

Nuž teda, ideme na to. Prajem vám príjemnú zábavu.

Nová, avšak už pomerne známa fotografia, na ktorej figurujem ako mušketier švédskej armády v roku 1645. Za zmienku stojí určite kabát (angl. soldiers coat), ktorý som dostal darom pred dobýjaním Brna v auguste 2014. Kabát bol ušitý ako jeden z pripravovanej série "švédskych uniforiem" na spôsob fasovaného kusu odevu počiatku ťaženia. Je ušitý z menej kvalitnej modrej vlny, podšívka je z nebieleného ľanu, obe látky vo výsledku tvoria "typicky švédsku" modro-žltú kombináciu. Obzvlášť podstatná informácia je, že tento konkrétny kabát je rovnakej veľkosti rovnako ako ďalšie z tejto zásielky pre regiment. Jednotný strih pre tieto kabáty je navrhnutý na postavu 185/90 a jedinými individuálnymi úpravami sú našitie gombíkov či prehnutie rukávu. Vďaka tomu vznikla kontrastná manžeta ku zvyšku kabátu. Napriek svojej veľkosti kabát celkom dobre sedí aj na mojej postave za predpokladu, že je oblečený ako vrchná vrstva a zároveň ochrana vrstiev odevu pod ním, v prípade vynechania niektorej z vrstiev je už na prvý pohľad zrejmý kontrast medzi veľkosťou kabátu a postavy. Kabát napriek tomu, že za sebou dosiaľ nemá veľa akcií, nesie isté známky opotrebovania, predovšetkým je možné rozoznať stopy po streľbe ako zvyšky čierneho prachu na manžetách či spáleniny na miestach, ktoré prichádzajú do kontaktu s dútnákom či ďalšími strelcami. 

Staršia fotografia z roku 2012. Na tejto mám na sebe pôvodne bratov doublet, keďže v tom období sme obaja z tých svojich trochu vyrástli. Hoci v ramenách mi tento doublet sedí pomerne dobre, z prehnutých rukávov a "nízkeho pásu" je pomerne jasné určiť, že doublet nie je šitý pôvodne na moju postavu. Pre lepšiu predstavu, v tom čase boli bratove parametre 185/80. Napriek tomu som v tomto doublete odslúžil pomerne dlhý čas, viac-menej až kým som nezačal pracovať na prototype doubletu 1645. Aj potom bol príležitostne používaný ďalšími ľuďmi, dnes visí za zásluhy na vešiaku a s ním všetky znaky používania mušketierom. I napriek nedokonalej konštrukcii je možné ho v podstate kedykoľvek nasadiť opäť do akcie.

Opäť rok 2012 a fotografia, ktorá pochádza z komorného "tridsiatkového vandru", na ktorom dostalo naše vybavenie poriadne zabrať. 30 kilometrov za dva dni, niektorí v úlohách vojakov, iní ako sedliaci-utečenci. Okrem vyššie spomínaného nesediaceho doubletu je vidieť improvizované riešenie podväzkov, kde pančuchy sú uchytené kúskami dútnaku. Inak stojí za zmienku ako "vojenské riešenie" kord zavesený pod snapsackom na chrbte po tom, čo v pomerne náročnom teréne klasické zavesenie bolo skôr na obtiaž a využitie kordu minimálne. Všetko náhradné oblečenie spolu s potrebným vybavením bolo zabalené v snapsacku.

Rok 2013 a testovanie odevu vz. 1645 počas zimného táborenia na Šarišskom hrade. Okrem jasne viditeľného "slovenského problému" na pravej nohavici (pôvodne Alistairov termín zavedený pre spôsob zošitia podšívky so zvrškom, v tomto čase ešte pred úpravou) je vidieť opäť improvizované riešenie podväzkov. Tentoraz ako náhrada poslúžili na lucetke pletené šnúrky slúžiace pôvodne na spojenie doubletu s nohavicami. V tomto období sme informácie o vojenských kabátoch iba spracovávali, preto som používal civilnú verziu vlneného kabátu. Dnes má tento kabát nového majiteľa, bol nahradený práve švédskym kabátom. V prípade, že pôsobím ako dôstojník, ako zvrchník používam pred niekoľkými rokmi vyrobený kazak (ušitý podľa strihu z knihy Norah Waugh, ako vrchná látka je použitá vlna vysokej gramáže tkaná do vzoru rybej kosti, kazak je príležitostne používaný aj ako psí pelech).

Opäť záber zo zimného Šarišského hradu, hoci tentoraz je foto skôr ilustračná, keďže pančucha na nej nie je moja. Čo samozrejme nič nemení na fakte, že moje pomerne často vyzerajú podobne, rovnako tak prechádzajú často opravami. I napriek starostlivosti o ne ide jednoznačne o spotrebný materiál, za posledných 5 rokov som v použiteľnom stave udržiaval 5 párov šitých vlnených pančúch tak, aby som na každej akcii disponoval vždy dvoma pármi zo zrejmých praktických dôvodov. Od tejto zimy skúšam opäť dva páry, tentoraz pančúch z pleteniny. Ako som spomínal v niektorom zo starších článkov, tieto majú v porovnaní so šitými pančuchami lepšie tepelné vlastnosti a tiež na nohách lepšie sedia, naproti tomu majú šité pančuchy lepšiu odolnosť voči mechanickému poškodeniu. Podľa všetkého sú pre bežného mušketiera pleteninové pančuchy skôr vzácnou výstrojnou súčiastkou.  

Rok 2013 a poriadne mokrá akcia pri zámku v Liblicích. Predpokladám, že táto fotografia nepotrebuje rozsiahly komentár, jedna zo záplat na košeli a povrázok namiesto opasku hovoria za všetko. 

Záplat mám na svojich odevoch viacero, okrem tých na košeliach sú nejaké na šitých pančuchách, jedna je napríklad na trunkhose (čierne široké nohavice šité na počiatok konfliktu, je ich vidieť na fotografiách s červeným doubletom vyššie), jedna čoskoro pribudne na hnedých nohaviciach (na fotografii vpravo), keď bude prekrývať jednu z viacerých dier prepálených dútnakom. Diery vo vreckách na nohaviciach väčšinou sú už tiež zašité. Detaily ako odtrhnuté a späť našité gombíky stoja tiež za zmienku, keďže na fotografiách tieto veci bežne nevidieť. Na rozdiel od červenej vlnenej stuhy v jednej z topánok namiesto koženého remienku na zaväzovanie.

Nejaké diery je tiež možno nájsť aj v klobúku. Pôvodne jedna "bojová" bola doplnená o ďalšiu, vďaka čomu som získal skvelý odkladací priestor na fajočku (a kytičku pre šťastie od svojej milej), odkukaný z obrazov holandských majstrov. Vzhľadom k tomu, že ľavá spustená časť striešky klobúka zvyčajne kryje moju tvár pred výšľahmi z panvičiek spolubojovníkov, je táto pokrytá kopou malých spálenin či dokonca prepálenín od pušného prachu a kúskov lietajúceho dútnaku. Rovnako tak sa o klobúk nijako zvlášť nestarám a príliš často ho prevážam vnútri batohu. Vďaka tomu klobúk postupne mäkne a stráca tak svoj pôvodný tvar, naproti tomu však pomaly získava podobu klobúkov z obrazov .

Ako ste mali možnosť vidieť, moje odevy toho zvyknú mať za sebou celkom dosť a to aj v prípade, že nie sú, resp. neboli používané v príliš dlhom období. Ich "časté" obmieňanie má v podstate len jeden dôvod a tým je získavanie nových poznatkov. V poslednom čase sa nové informácie o konštrukcii odevov objavujú pomerne často, rovnako tak vďaka kontaktu "so svetom" je možné výsledky vlastnej práce porovnávať omnoho jednoduchšie ako pred niekoľkými rokmi, a tak odhaľovať chyby, o ktorých sa počas výroby toho ktorého kusu odevu nevedelo. A to logicky samozrejme vedie k tomu, aby tieto nové poznatky boli aplikované na ďalšie výrobky a podoba týchto sa tak opäť o čosi viac priblížila svojím spracovaním historickej predlohe. V skratke, čo stačilo v roku 2012, dnes už väčšinou jednoducho nestačí.

Samozrejme, tento fakt sa netýka len výrobných postupov, ale i ďalšej problematiky odievania. Napríklad v roku 2012 sme o existencii soldiers coat len tušili, resp. podobnú odevnú súčiastku len predpokladali. Ešte v roku 2014 som sám osobne nebol schopný identifikovať na obrazoch napríklad waistcoat, o jeho konštrukcii, pôvode, využiteľnosti a ďalších faktoch som nemal absolútne žiadne vedomosti. Akonáhle "kolieska do seba zapadli" okrem iného i vďaka novej dostupnej literatúre, nebol až taký problém tieto kusy vyrobiť, aspoň čiastočne ich vyskúšať v praxi a na ich existenciu upozorniť. A to aj za cenu toho, že dané kusy ešte žiaria novotou a nespĺňajú predstavy o podobe vojakov počas ťaženia. Oproti tomu sú však staršie kusy z výbavy odstraňované, sú nahrádzané novými a dopĺňané chýbajúcimi tak, aby vytvorili kompletný odev popisovaný v dobových záznamoch.

Faktom však ostáva, že nech je predstava o zúboženosti týchto vojakov akákoľvek, môj osobný názor je, že táto predstava je predsa len trochu preceňovaná. Hoci obľúbená a "divácky vďačná", slúži najmä ako ospravedlnenie nekvalitných odevov u veľkej skupiny reenactorov (prosím, použite termín, aký vám najviac vyhovuje).

Áno, môžeme tvrdiť, že nie všetci mali odev šitý na mieru a podľa poslednej módy. Ale! Nemôžeme si dovoliť tvrdiť, že nesprávnym postupom ušité súčiastky alebo nesprávne použité vrstvenie odevu je totožné s odevom nie ušitým na mieru. Rovnako tak tvrdenie o opotrebovaní odevu neobstojí v prípade, ak odev nie je vytvorený správne. Práve naopak, za predpokladu, že je odev vytvorený správne (resp. správne vzhľadom na aktuálne možnosti a znalosti) a z kvalitného materiálu, ktorý nie je rozhodne problém zabezpečiť, vydrží celkovo väčšiu záťaž, a teda dlhšie a v lepšom stave bez toho, aby znaky opotrebovania boli na prvý pohľad viditeľné. A toto tvrdím ako človek, ktorý odevy nielen spoluvyrába, ale ich aj pomerne hojne používa (alebo požičiava na používanie inými) počas všetkých ročných období a na rôznych typoch akcií od zábavy cez prácu, bitky až po niekoľkodňové pochody.

Samozrejme, nemôžeme porovnávať vyťaženie na našich akciách s vyťažením odevov vojakov v 17. storočí. V lepšom prípade strávime v našich maximálne niekoľko dní, oproti tomu vojaci svoje veci nosili neraz doslova do rozpadnutia. A aj práve snaha o predĺženie životnosti musela logicky viesť v prípade našich predkov k opravám a starostlivosti o odev. Je jednoduchšie zašiť malú dieru ako veľkú, je jednoduchšie si upraviť odev tak, aby sedel, ako sa vláčiť denne niekoľko kilometrov v odeve o niekoľko čísel väčšom, pracovať v ňom a efektívne si plniť svoje prípadné bojové úlohy. Toto sú veci, ktorých si musel byť človek, pre ktorého bola "vojna" remeslom, vedomý a podľa toho by sa zariadil. Cena práce v tomto období bola v porovnaní s tou dnešnou malá, a tak úpravy odevu nemuseli byť ani pre obyčajného vojaka nedostupné. Rovnako tak určite naši predkovia len ťažko chodili oblečení ako žobráci v prípade, že mali inú možnosť. 

Áno, sú dostupné obrazy a rytiny s ťažením a bojmi zúboženými vojakmi a nie je ich málo. Avšak málo nie je ani obrazov a rytín s vojakmi v odevoch v stave dobrom. Nesmieme však zabúdať na fakt, že i keď je dobová obrazová dokumentácia pri našom hľadaní často jediným prameňom, o ktorý je možné sa oprieť, musíme k jeho používaniu pristupovať kriticky. Často totiž nepoznáme, za akým účelom bol ten ktorý obraz vytvorený. Napríklad ak má obraz alebo rytina dokumentovať hrôzy vojny a mizériu vojenského života, je logické, že na takom obraze budú lepšie pôsobiť vojaci odetí v otrhaných handrách ako vojaci v oblečení zachovalom či práve nafasovanom. Skrátka, takýto obraz nemusí vždy o reálnom stave vojska presne vypovedať.  

Z tohto vyplýva okrem iného i to, že odev sa opotrebovával postupne, rovnako ako je to aj v súčasnosti. Čo je dnes staré, včera muselo byť nové, naopak to nefungovalo a nefunguje ani teraz. Nazdávam sa, že je rozhodne rozumnejšie vytvoriť nový odev, vypracovaný čo najviac v súlade s dnešnými dostupnými informáciami a tento postupom času prirodzenou cestou opotrebovať a neskôr prípadné poškodenia opravovať, ako vytvárať "nové staré veci". Konštrukčne a k stvárňovanej historickej postave vhodný odev obstojí pred kritikmi počas niekoľkých rokov, počas ktorých sa môže jeho podoba priblížiť tak veľmi žiadanému "looku" vojaka uprostred ťaženia. Dokonca trvám na tom, že šitie "nových starých vecí" alebo tiež šitie nesprávnych kusov je nezmyselná strata času, energie i financií a následné ospravedlňovanie týchto nedostatkov je klamanie nielen divákovi, ale predovšetkým samému sebe. 

A klamať sa predsa nemá, ako nás naučili naše mamy...;)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára