štvrtok 26. júna 2014

Plavba na HMS La Grace, Stredozemné more, 1805

Zatiaľ najexotickejší kúsok, ktorého som sa mal možnosť nielen ako reenactor zúčastniť!



Je pravda, že porovnávať plavbu na La Grace napríklad so zimným táborením na Šarišskom hrade priveľmi možné nie je, ale exotika a romantika v tomto prípade sa jednoznačne prikláňa na stranu plavby na skutočnej brige.

(La Grace na fotografii Pavly Dolanskej, azda mi odpustí. Nie je to záber z našej plavby, ale takto som videl Pôvabnú vynoriť sa spoza hrádze počas svojho naloďovania sa.)


Plachetnice a plavby ma zaujímali už odmalička, ako azda každý chlapec som si prešiel tiež fázou modelárčenia, čítania dobrodružných kníh či sledovaním filmov s námorníckou alebo pirátskou problematikou. S o to väčším záujmom som po rokoch sledoval projekt českej brigy La Grace, lode českého moreplavca Augustína Heřmana plaviaceho sa v holandských službách v druhej polovici 17. storočia okolo európskeho či amerického pobrežia. Tento projekt ma dokonca zaujal tak, že som sa rozhodol na nejakej plavbe zúčastniť, obzvlášť po popise plavby v Karibiku mojimi priateľmi (pozdravujem Mráču a Vechia) som aktívne prispieval do svojho vlastného domáceho fondu na plavbu. Bohužiaľ, moja skeptická povaha tento fond využila inak (pozdravujem TF MAXSOC) po tom, čo La Grace stroskotala pri španielskom pobreží a nevyzeralo to s ňou práve nádejne. Našťastie fanatizmus posádky a priaznivcov La Grace po celom svet prekračuje hranice ľudského chápania, a tak vďaka nim bola Pôvabná opäť spustená na vodu a jej činnosť znovu obnovená. Na rozdiel od môjho fondu, bohužiaľ.




(Vechio, Piškot a Mráča na fotografiách od Vildu Pavlicu. To oni za to všetko môžu...;) )

V zime 2013 sa však situácia zamotala ešte o čosi viac. Počas jedného z nespočetných rozhovorov s Vechiom (pozdravujem pána Zuckerberga) sa objavila zaujímavá ponuka - historická plavba na La Grace s ďalšími vyše 30 ľuďmi, ktorí majú tiež tú smolu, že ostali zaseknutí v mentálnom vývoji niekde vo veku 15-16 rokov. Prikladám stručný prepis rozhovoru:

Vechio: "Tak co ty na to?"
Ja: "Koľko mám času na rozmyslenie?"
Vechio: "Týden."
Ja: "Kto každý ide?"
Vechio: "Mráča, Piškot, já."

O týždeň neskôr:

Ja: "Tak jo, idem."

A tak sa celý ten kolotoč okolo uniforiem (pozdravujem svoju maminu, ktorá sa azda aj tešila z toho, že konečne po rokoch s Janett Arnoldovou môže šiť aj čosi iné), vecí dennej potreby, štúdia manuálu kadeta, nonstop sledovania skvostov kinematografie ako Master and Commander, Hornblower či Ostrov pokladov, vybavovania dovolenky (pozdravujem svojho šéfa anglickej národnosti, ktorá mi tento proces celkom uľahčila) spustil na plné obrátky.

Jedného aprílového večera sa tak obťažkaný lodným vrecom (pozdravujem USMC) lúčim so svojou polovičkou a vyrážam do Brna, ktoré je prestupnou stanicou na ceste do talianskeho Piombina, kde sa budeme naloďovať. Po čase strávenom klasickou predakciovou činnosťou, ktorou je prišívanie gombíkov na poslednú chvíľu a obede na rozlúčku pre prípad, že by sme sa nevrátili (je treba rátať so všetkým, dokonca som sa na plavbu aj poistil, čo bežne nerobievam), naskakujeme i s Piškotom do auta k Mráči a Vechiovi. A potom si to valíme skrz Moravu, Rakúsko a Taliansko až do Piombina. Sme úspešní a do malého mestečka prichádzame na rozdiel od zvyšku posádky nielen včas, ale aj so všetkými potrebnými vecami, každý so svojou vlastnou batožinou! To sa mimochodom o pár hodín neskôr ukázalo skutočne ako zázrak. Takmer rovnaký ako prvý pohľad na La Grace kotviacej v zátoke neďaleko piombinského majáku.


(La Grace kotviaca v zátoke ostrova Capraia. Podobne som ju videl prvýkrát v Piombine.)

Ťažko je popísať pocity, keď sa na člne blížite ku Pôvabnej, zľahka sa pohupujúcej na hladine. Je to čosi, na čo bežný Stredoeurópan nie je rozhodne zvyknutý a je v tom všetko: netrpezlivosť, obdiv, očakávanie, obavy....

Akonáhle vyskočíte na palubu, uvedomíte si jednu vec: La Grace je so svojimi necelými 30 metrami obrovská i drobná zároveň! Je to ťažko, takmer nemožno vysvetliť, je treba to brať skrátka ako fakt, viac nad tým nepremýšľať a užívať si každý okamih na lodi. Ešte aj čakanie na ostatných členov posádky bolo radosť, a to som pomerne netrpezlivý človek. Samozrejme, absolútna väčšina z nás boli klasické suchozemské krysy, a tak nám boli zatiaľ odopreté drobné radosti života ako lozenie na sťažne prv, než prebehnú všetky potrebné inštruktáže a školenia (pozdravujem bocmana Borisa, ten mal s nami teda hoooodne práce, tiež si jej kopu radšej urobil sám). Prvé zdvihnutie kotvy je čosi, na čo sa nedá zabudnúť (mimochodom, skladanie reťaze je tá najotravnejšia činnosť, ku ktorej sa bežne človek na La Grace dostane, a tak som sa jej vyhýbal, čo to šlo). Bohužiaľ, naša plavba sa začína s veľkým časovým sklzom, posádka je "blbá jak necky", a tak sa na Korziku plavíme s motorom. Ak si človek odmyslí jeho hukot a sústredí sa na takmer gýčovito zapadajúce slnko, do ktorého priamo sa plavíme, sú prvé námorné míle úžasné. Nie tak úžasné je už premiérové nočné gasketovanie kosatky a stehovky. Priveľa plachiet a lán, primálo stability. Ono celkovo sa na plachetnici hodne vecí komplikuje práve vďaka nestabilite, vec neskutočne prekvapujúca, všakáno.

(Nočné gasketovanie stehovky a kosatky v Maciavaggio na Nezmarovom zábere.)


Po dopoludní strávenom v malom prístavnom mestečku Macinaggio (pozdravujem vizuálne veľmi vydarenú barmanku) vyrážame na sever, okolo pobrežia. Kým oboplávame severný cíp Korziky, som po kapitánovej otázke "Máte někdo zkušenosti s lezením?" prvýkrát na brámovom rahne a snažím sa počas balancovania na šlapniciach rozgasketovať brámovú plachtu. Vzhľadom k tomu, že o čosi neskôr sa vypína motor a plavíme sa pod plachtami, usudzujem, že bol môj prvý kontakt s plachtami úspešný. Aké to tam hore je? Pre mňa absolútne skvelé! Nepočuť nič ako vietor a slová partnera na rahne, do stehien dostávate kŕče, pretože ste blbec, ktorý ešte nemá zabehané správne návyky, je vám chladno, lietate zo strany na stranu a snažíte sa užiť si nielen úžasný výhľad na palubu a pobrežie Korziky, ale i čosi zmysluplne urobiť. V plachtoví som počas plavby strávil skutočne veľa času, čím vyššie, tým lepšie. A každý ten okamih som si skutočne vychutnal, bez ohľadu na to, aká to bola drina a občas adrenalínová činnosť. Ak mám byť úprimný, moja jediná starosť pred plavbou bola, aby som sa dostal čo najvyššie. Odmenou za moju "blbosť" mi bola možnosť stáť na rahnách počas príjazdu do francúzskeho mesta Sete, kde sme sa zúčastnili trojdňového blázinca nazvaného námorný festival.


(HMS La Grace konečne v Sete. Foto: Christine Brandani Photography)


Je pravda, že tomu predchádzali dva dni na otvorenom mori medzi Korzikou a ústim rieky Rhonna (pozdravujem všetkých spolubojovníkov s morskou chorobou), najkrajší úsek plavby pod plachtami okolo francúzskeho pobrežia rýchlosťou 8 uzlov, kopa cvičenia posádky pre pôsobenie v Sete (to preto, aby si ani len nepomysleli, že takmer nikto z nás nie je skutočný námorník), výhľad na francúzsku riviéru či prístavné mesto Marseille zatienené ostrovom d´If, z ktorého sa podarilo uniknúť Edmondovi Dantesovi v slávnom Dumasovom románe. Nie každý deň tiež vidíte plaviť sa po hladine karetu či ponorku francúzského námorníctva....;)

(Ostrov d´If, pevnosť pred prístavom Marseille, neskôr tiež slávne väzenie Edmonda Dantesa.)


V každom prípade, hneď po príchode do Sete sme sa stali hviezdami! Málokto si dovolí v čase ukrajinskej krízy ostreľovať ruské školské plachetnice delami na pravoboku i ľavoboku (činnosť delostrelcov pri pohľade z brámového rahna bola úchvatná, priam ukážková). Ale my sme to dokázali! A bez ujmy na zdraví či povesti. Neskôr sme dokonca využili možnosť tieto kolosy osobne navštíviť a stretnúť sa s moc fajn lidičkami (áno, za fajn ľudí považujem aj ruských námorníkov, ktorí sa plavili na jednej lodi s ukrajinskými či nemeckými námorníkmi). Pre bližšiu predstavu: keby sme prirazili k boku Sedova alebo Kruzensternu a ja by som stál na brámovom rahne a skočil na ruskú palubu, ani by som si vôbec neublížil....;)

(Britskí námorníci vo francúzskom Sete. Paradoxne z nás mali úprimnú radosť. Foto: Christine Brandani Photography)


Tri dni v Sete sa pre mňa osobne ukázali ako pridlho. Na moje ospravedlnenie musím povedať, že podobných blázincov som sa za svoje pôsobenie v reenactmente zúčastnil viackrát a tak akosi sa mi to jednoducho prejedlo. Priveľa neskutočne milých a vďačných ľudí a primálo možnosti sa niekam pred nimi ukryť, to sú rozhodujúce faktory, ktoré hrajú v neprospech tohto podujatia, obzvlášť v tretí deň. Skrátka a dobre, bolo to fajn, zabavil som sa, stretol som kopu úžasných ľudí (pozdravujem peknú francúzsku reportérku a rumunskú servírku z ozajstného námornického pajzlu), navštívil miesta a lode, na ktoré sa už možno nikdy nedostanem, ale keď sme odrazili od móla a vyrazili na more, moja radosť nemala konca. Späť na rahna, späť k lanám a valíme späť!

(Jediná možnosť úteku pred návštevníkmi bola do plachiet. Aj keď teda niekto musel poslúžiť ako zámienka. Tentoraz to bola Christine z Katalánska. Foto: Christine Brandani Photography)


Spiatočná cesta sa nesie v omnoho väčšej pohode. Podstatná časť posádky už aspoň približne vie, čo má kedy robiť, hliadky a ich činnosť sú plynulejšie, vzdialenosť od brehu prebúdza u ľudí opäť zvyšky nejakej tej zodpovednosti. Zástavky v Marseille, na ostrove d´If či v Toulone sú príjemne strávené, námorníci sa vracajú na palubu vysmiati a s taškami plnými suvenírov a "suvenírov", každé navštívené miesto má čosi do seba, každý si nájde to svoje. Napríklad ja osobne veľmi pozitívne hodnotím aprílové kúpanie sa pri pobreží Toulone, nie každý sa vie pochváliť aprílovým kúpaním sa na francúzskej riviére. A čo na tom, že voda má 16 stupňov? Oproti tomu si po zhliadnutí fotografií z tamojšieho námorného múzea vyčítam, že som neprekonal znechutenie z marseillského múzea.

(Otvorené more, plné plachty a všetci sa tlačia na provu obzerať delfíny. S Neptunkou sme mali na nich parádny výhľad z brámoveho rahna.)


Opäť plavba otvoreným morom, pod plachtami, bez búrky a mŕtvych vĺn (to zhodnotila posádka obzvlášť pozitívne po zážitku s nimi cestou do Sete), s delfínmi pred provou lode, na ktoré hľadím už klasický z brámového rahna, až ku ostrovu Capraia, vzdialenému len niekoľko hodín plavby od Piombina. Kotvenie v zátoke priamo pod pevnosťami, ktorými je zdobené celé pobrežie Talianska i Francúzska a ktoré nás sprevádzali počas celej plavby, je neskutočné. Nádherné a tiché miesto, kde ešte nevypukla turistická sezóna, dokonale čisté more, rybačka, kúpanie, kŕmenie čajok (je to inak ohromná sranda sledovať čajku, ako do seba dokáže napchať kosti z polovice kurčaťa, prípadne sklamane hľadí na kosť miznúcu pod hladinou v hĺbke, do ktorej si už čajka neverí), pravý námornícky rozlúčkový večierok. Ak mám povedať pravdu, nemal som práve náladu sa baviť, tak nejako sa mi domov nechcelo. Našťastie bolo treba aj námorníkov na cestu do Piombina, tak som sa večierku zúčastnil skôr len aby sa nepovedalo a vydráždil som sám seba na záverečnú spanilú nočnú plavbu Pôvabnej pod plachtami. A asi som to s dráždením nakoniec prehnal. Vietor nezavial a nezavial, plachty ostali skasané a z triumfálneho finále nebolo nič. Bohužiaľ, pretože táto plavba si skutočne tento záver zaslúžila. Namiesto toho sa moja hliadka prebudila už v cieli, s La Grace zakotvenej opäť pri talianskom pobreží.

(Moja maličkosť ako topman Will Williams v zátoke ostrova Capraia, pár míľ od cieľa.)


Výsadok, nakladanie auta, niekoľko prehodených slov s nás striedajúcimi námorníkmi o ich plavbe na Elbu, už nudná a vôbec nie nadšená cesta cez Florenciu (ó, áno, Florencia je skutočne nádherná a žiada si "pár" dní navyše len pre sama seba) späť do Brna. A opäť obed, tentoraz na oslavu úspešného návratu, konečne ozajstné čapované pivo, dve, tri, počas ktorých sme dali celej reštaurácii s Piškotom jasne najavo, že je plná suchozemských krýs a že my sme samozrejme niečo viac (niežeby sme teda neboli aj bez toho, všakano) a hurá domov, do Košíc. To je inak to mesto v strede Európy, kde nemáme žiadne more (Zemplínska Šírava sa nepočíta, ak by chcel niekto prudiť!), žiadne poriadne lode, námornícke krčmy, delfíny, karety, ponorky, ostrovy a mnohé iné nádherné a pôsobivé veci.

(Celá posádka na spoločnej fotografii takmer v cieli. Toľko bláznov na takom malom priestore, to nie je skutočne len tak....;) )


Ale je to koniec-koncov domov a máme tu veci a ľudí, ktorých nemáme a nebudeme mať nikde inde vo svete a na tom nezmení nič ani tá pôvabná drevená a lanami prepletená kocábka La Grace.

Pár slov na záver:

Plavba, ktorej som sa mal možnosť zúčastniť, vznikla z iniciatívy niekoľkých skvelých ľudí (pozdravujem Frantu Šefla) a predstavovala obchodnú cestu HMS La Grace pod velením Cpt. Josefa Dvorského v roku 1805. Počas tejto sme sa plavili takmer 1000 námorných míľ okolo talianskeho a francúzskeho pobrežia, takmer až ku brehom španielskym. Táto plavba bola vôbec prvým experimentom s historickou moreplavbou v Českej republike (so skoro jediným Slovákom na palube, akurát som to Borisovi posral práve ja, ehm) a je viac ako nádej, že rozhodne nie posledným!

Niet inej možnosti, ako s odchodom leta 2014 založiť opäť fond na plavbu brigou La Grace!

(Mapa vytvorená a počas plavby používaná pri navigácií Mr. Andrewsom alias Vechiom. Čoskoro bude v adekvátnej veľkosti zdobiť moju obývačku a slúžiť ako pamätník plavby na HMS La Grace.)



A pre všetkých, ktorí nevedia, čo s voľným časom, nech sa páči niekoľko odkazov na fotografie a videá:

http://ville.rajce.idnes.cz/Sete_2014_-_cesta_do_Sete_I./
http://ville.rajce.idnes.cz/Sete_2014_-_Slavnosti/
http://ville.rajce.idnes.cz/Sete_2014_-_Navrat/
https://www.youtube.com/watch?v=3Kr5SNOlzMQ
https://www.youtube.com/watch?v=HBFW0qaOPxM
https://www.youtube.com/watch?v=r-_l3zRM6Bs

A samozrejme, vsetko o lodi La Grace najdete TU! 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára