streda 3. septembra 2014

Operation: Blue Valley IV.

Prelomový víkend medzi augustom a septembrom priniesol okrem dvoch štátnych sviatkov i štvrtý ročník Operation: Blue Valley, v súčasnosti podľa všetkého jediná milsimovo-larpová akcia na Slovensku (odpočívaj v pokoji, Operation: Blahoslavia) organizovaná tímom MFC. A keďže termín bol priaznivý a s dostatočným predstihom rezervovaný (Kubo a Baška vedia samozrejme svoje), naplnili sme Rasťove auto na prasknutie a vyrazili na miesta doteraz nepoznané.

(Foto: 21. OD MRŠ)

POZOR, POZOR!!! NASLEDUJE MÁLO OBRÁZKOV A VEĽA TEXTU!!!

Ako je zjavné z fotografie kúsok vyššie, vybavenie príslušníkov MARSOC sme nechali tentoraz doma. Dôvodov bolo viacero, ale ako hlavný motív môžeme použiť fakt, že sme cítili po čase potrebu sa vyblázniť aj nejako inak ako turboultrabrutalmegaspešl mančaft. Ktorým len tak úplnou náhodou jednoznačne sme, pretože sme si nakúpili kopu strašne drahých vecí, ktoré vyzerajú na fotografiách obzvlášť dobre a sexi...;)

Málokto si uvedomuje fakt, že akciu si vychutnáte o to viac, čím bezvýznamnejšia je vaša rola. A tak aj tá naša tomu zodpovedala - traja obyčajní a pre dej absolútne nedôležití utečenci zo Sarkáni (nie, toto rozhodne nie je skrytá narážka na nič, podobnosť s inou dedinou je čisto náhodná). Tomu zodpovedalo aj naše konanie počas hry, keď sme sa ubytovali v najvzdialenejšom kúte dediny, so susedmi sme sa ledva pozdravili, k predstaviteľom dediny sme sa správali úctivo, ale s odstupom. Prakticky keby sme tam neboli, najskôr si to nikto ani nevšimne. Samozrejme ako správni moslimovia sme sa pravidelne zúčastňovali bohoslužieb (ktoré hodnotíme inak veľmi kladne, obzvlášť herný prejav imáma bol skvelý) a snažili si nájsť prácu v novom domove. S novými dokladmi a potvrdením od lekára sa to nezdalo byť rozhodne problematické. 

Avšak človek mení, Alláh mení! A tak v snahe získať si dôveru u starešinu, pustili sme sa do podniku "získaj pištoľ". A obuli sme sa do toho tak skvelo, že sme si poradili aj bez peňazí - za tri pušky sme predali približnú pozíciu Talibanu (samozrejme to celé prebehlo na úrovni Afgáncov nie práve znalých kartografie, tomu zodpovedala aj úroveň predanej informácie). Druhá strana hrala s nami, informáciu prevzala, pušky dodala. Starešinovi sme priznali ale len jednu, dve ďalšie sme ukryli (človek nikdy nevie, kedy sa taká puška môže hodiť) aj napriek tomu, že sme boli majiteľmi zbrojných pasov. Tie sme získali za akciovú cenu, ktorú sa nám podarilo vyjednať s miestnymi úradmi. Tým totiž neuniklo, že sme najväčší nešťastníci v hre a je lepšie z nás vytrieskať aspoň čosi.

Rovnako to neušlo ani chlapcom od PMC. Tí pochopili, že aj my musíme z niečoho žiť, a tak nám tu a tam radi prispeli výmenou za nejaké informácie. K tým sme sa dostávali ako prakticky neviditeľní pomerne ľahko, stačilo počúvať a pozerať okolo seba a čosi sa vždy našlo. Áno, my vieme, že donášanie nie je pekné, ale keď peňazí bolo tak málo a hlad taký veľký. Kto by sa teda divil, že sa našlo čosi na susedov, starešinu, imáma, jeho pobočníka či dokonca aj jedného z vodcov bunky Talibanu v okolí (resp. teda nám tak pripadal - bol veľký, drsný a mal taký zlý pohľad, keď si odo mňa pýtal doklady). Azda za to naše donášanie dopadol na dedinu trest Alláhov a väčšina obyvateľov si to odniesla epidémiou úplavice. Obzvlášť Coffee Annán to schytal naplno, a tak ako niekoľkí ďalší musel byť prevezený do nemocnice. Našťastie je Coffee dobre živený, a tak čosi vydržal. 

Podľa všetkého však počas prevozu do nemocnice Alláha tiež poriadne podráždil, keďže hneď po prepustení do domácej liečby sme vďaka nemu nechali uletieť odmenu 1000 denárov, mne uchmatli doklady (a počas vybavovania nových ma skoro zbili podozrievaví vojaci) a ako zlatý klinec programu sme sa ocitli v strede prestrelky medzi vojakmi ISAF a talibanskou bunkou. Z celého srdca ďakujeme všetkým, že na nás brali ohľady, obzvlášť starostlivosť spojeneckých vojsk bola dojemná...;)

V každom prípade nám pobyt Coffee Annána v nemocnici uľahčil život v obci a naše donášanie na obyvateľov Modrého údolia sa zdokonalilo. Napríklad také vysielačky sú neskutočne fajnová vec a ušetrili nám naše zoslabnuté nohy. Predsa len, Deep aj Coffee potrebovali ešte nejaký čas na zotavenie (a tiež na pravidelné vysielanie informácií o tom spomínanom obrovskom Talibancovi), pričom ja som sa za nich oboch poctivo a úprimne modlil v mešite i mimo nej, dokonca som absolvoval procesiu s imámom priamo pred spojenecká základňu.

Samozrejme sa v oblasti diali aj iné veci. Väčšie i menšie zrážky medzi oboma nepriateľskými stranami boli na dennom poriadku, občas sa nedalo prejsť oblasťou bez vojenského sprievodu. Postup voči Talibanu bol stále tvrdší, intenzita pohybu spojencov pomaly a isto stúpala, pribúdalo zatknutí a výsluchov, niektorí obyvatelia sa záhadne stratili a nikto ich už nikdy nevidel. Dokonca v noci sa v našej dedine zatýkalo. Jeden by si myslel, že v noci všetci slušní ľudia spia, ale vojaci zrejme ten večer vypili priveľa kávy. Inak si to hulákanie po dedine skutočne vysvetliť neviem. Našťastie to nemalo dlhého trvania a po tom, čo sa vyhrabali z našich náhodne vykopaných s*acích dier, do ktorých poniektorí v tej tme zapadli, zmizli kade ľahšie. A niekoľko ďalších susedov zmizlo naveky s nimi.

Ráno bolo pochopiteľne trochu mrzuté pre všetkých. Obzvlášť imám a starešina niesli nočnú návštevu ťažko, o čom sa samozrejme nezabudli po rannej modlitbe zmieniť. A nielen im, ale aj zástupcovi svätých bojovníkov na modlitbe bolo ťažko vysvetľovať, že ste iba obyčajný zbabelec a že vám sa mstiť nechce. A tak chtiac, nechtiac, do zbrane. Aby som však učinil svojmu svedomiu zadosť a neskrivil žiadnemu turistovi v rodnom Afganistane vlas na hlave ani v podpazuší a zároveň aby som neurazil predstavených obce a talibanského bojovníka s kalašnikovom, svoju zbraň som jednoducho nenabil. Zveril som sa skrátka do rúk Alláhovych a vyrazil s ostatnými na cestu ich krvavej pomsty. 

Všetci vieme, že Alláh je všemocný, a tak som zodvihol svoju zbraň nad hlavu a s volaním Alláha bežal v ústrety svojmu osudu. Niekde sa ale zrejme stala chyba (a možno len stráž na bráne nepostrehla, že moja puška o nábojoch nechyruje), pretože mi oproti vyletelo niekoľko dávok zo samopalov. Keďže je však Alláh nielen všemocný, ale aj vtipkár, vychutnal si ma za moje hriechy ako posledný hlt lahodného kozieho mlieka. Minuli ma všetky strely až na jednu a aj tá mi preletela ramenom, čo stačilo na to, aby som sa od bolesti nielen poriadne pos*al, ale aj nas*al. Patrí sa dodať, že starostlivosť o moje zdravie bola v priebehu niekoľkých najbližších minút priam dojemná. Inak si neviem vysvetliť, ako je možné, že sa okolo mňa zbehla taká kopa záchrancov. Len to vtipkovanie, to nemuseli. To ozaj nemali, to si Alláh nezaslúži, aby si z neho robili žarty. Snažil som sa im vysvetliť, že to nie je pekné a že sa to nehodí a tak, ale skutočne ich bolo priveľa a ja navyše zranený. Ono ani tých pár úderov pažbou do hlavy človeku na nálade moc nepridá. 

Na krátky okamih som si dokonca myslel, že som už v raji a že sú okolo mňa dokonca vytúžené panny. Zdanie však klame a americké zdravotníctvo tiež, panny podľa všetkého nezamestnávajú! Rozhodne však americké ženy boli na mňa milšie ako americkí (a tiež britskí) muži - guľku vybrali, rameno obviazali, boliestku pofúkali, lízankou obdarovali (ozajstnou sladkosťou, vy prasáci nadržaní!!!) a z nemocnice prepustili...

...do basy!

Tu som si dve hodiny liečil svoje už beztak nie fungujúce kolená s niekoľkými ďalšími spoluväzňami. Ako hostitelia sa snažili, to im uprieť nemožno. Zaspievali, vtipy porozprávali, ukážku poľnohospodárskych nástrojov urobili, o kresťanstve prednášali, poniektorých aj vodou umyli, dokonca autom domov odviezli. Len moje pokusy spojiť sa s mecenášmi od PMC akosi zlyhali a nikto mi neprišiel na pomoc. Ani sponzori z PMC, ani moji bratia, s ktorými som zdieľal počas niekoľkých dní domov. Jedine eskorta pre mňa došla, naložila do lietadla a odviezla na miesto, kam sa vozia tí najhorší z najhorších. Bude to asi skúška najťažšia, ale Alláh je mocný. Hlavne aby na mňa nikto nepráskal...

Toľko z pohľadu Hamidou Aliho, kamarátmi prezývaného Black Sabbath, ktorý podľa všetkého už ďalej v hre figurovať nebude...;)

Ale to nevadí, svoje sme si prežili a ak sa podarí, tak ďalší rok si vymyslíme niekoho iného, kto nás na niekoľko dní zabaví. Pretože akcia bola z nášho pohľadu vydarená a dostali sme od nej všetko, čo sme očakávali, predovšetkým dostatok priestoru a spoluhráčov na hranie sa. Azda jediné, čo mňa osobne mrzí, je fakt, že sme nemohli doraziť v plnom počte, ako sme sa prihlásili. Bolo by fajn si to užiť aj s ďalšími ľuďmi navyše.

Takže ďakujem v mene TF MAXSOC organizátorom za všetko, čo pre nás urobili na hre, popri hre a aj mimo hry a tešíme sa na ďalší ročník!

PS: Starky, nehnevaj sa, že som Ťa v príbehu vyššie nemenoval. Iba som nechcel som, aby ľudia vedeli, komu sme robili donášačov. Ty to isto pochopiš...;)

Viac (resp. azda všetko dostupné na nete) o Blue Valley sa dozviete napríklad tuto.

Ak by ste si chceli pozrieť úplne nové a veľmi vydarené video z akcie, to nájdete tu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára